Podľa knihy „Výkriky z pekla" od Ingomara Pusta, str. 137 - 139
I keď bolo vyháňanie v plnom prúde, v lágroch sa ešte stále usmrcovalo. V jednej publikácii Benešovej politickej strany bolo v lete v roku 1945 napísané: „Nie sú žiadni dobrí Nemci. Sú len zlí a ešte horší". Tento český otec, ktorý svoje deti vychovával k nenávisti proti Nemcom nebol len zlým národovcom, ale aj zlým otcom.
Nenávisť platila aj pre nemeckých antifašistov. Hubert Schernstein z Ústí nad Labem (Aussig) napríklad v Dokumentoch vysvetľuje : „Česi prekonávali mne známe metódy nacistických koncentračných táborov."
Samozrejme, že nebrali žiaden ohľad ani na členov Sudetonemeckej socialistickej strany! Ako sa darilo samotným ľavicovo radikálnym členom nemeckej revolučnej gardy, to vypovedal do protokolu Johan Partsch z Bruntálu (Freudenthal):
„24.júna 1945 sme boli v Andělskej Hore (Engelsberg) zaistení členmi nemeckej „revolučnej gardy", odvedení do lágru a deň a noc bití Čechmi. Bitku opakovali
v polhodinových intervaloch šesť až sedemkrát za noc. Boli sme od bitky do nepoznania zohyzdení. Najhorší bol 4 júl 1945. V tento deň začala bitka veľmi zavčasu. 25 väzňov potom muselo vykopať jamu. Všetci sme sa museli zhromaždiť okolo jamy. Potom doviedli 20 mužov z jedného baraku. Museli sa zobliecť do polovice tela. Desať z nich si muselo kľaknúť pred dieru. Desať Čechov so samopalmi ich zastrelilo a hodilo do jamy. Potom nasledovalo ďalších desať. A tak to išlo ďalej. Medzi tými, ktorí boli zastrelení bol aj riadiaci učiteľ z Anjelskej Hory (Engelsberg) Hermann Just, ktorý bol jeden z veľmi ľavicovo stojacich sociálnych demokratov, ďalej rádio-odborník Fochler z Bruntálu (Freudenthal), ktorý bol členom antifašistickej revolučnej gardy a roľník Zimmermann zo Suchého Zejfu (Dürrseifen), ktorý bol za svoju antifašistickú činnosť v nacistickom koncentračnom tábore.
Hrobár Gustav Riedel bol v prvej skupine ktorú zastrelili. Nebol usmrtený, len zranený. Po troch minútach sa zdvihol z jamy a prosil ešte o jednu ranu. Jeden z Čechov
do neho ešte raz strelil zo samopalu. Ale Riedl nemohol zomrieť. Po niekoľkých ďalších minútach sa znovu zdvihol z jamy. Znovu do neho strelili dávkou zo samopalu. Tentoraz zostal mŕtvy. Mimo iných som stretol v lágri i viacero ľudí z revolučnej gardy. Aj tých, ktorí ma zaistili.
V tejto explózii násilia a nezmyselnosti bolo zabíjanie niečo ako náladová hra. V lágru Adolfovice (Adelsdorf) bol veľmi často každý šiesty po odpočítaní bez oznámenia dôvodu zastrelený . Bez ohľadu na osobu, bez ohľadu na svoje previnenie. Bola to proste čistá záľuba v zabíjaní. Strážnici sa zabávali na hrozných žartoch. Jeden nemecký doktor, ktorý sa v tomto lesnom tábore nachádzal, bol po celom tele jedna hnisajúca rana. Nechodil, ale ťahal sa, či presnejšie povedané - plazil sa ťažkopádne po zemi. Chodiť už dlhu dobu nemohol. Iní väzni mu museli vylizovať jeho rany plné hnisu.
Často boli väzni nútení jesť vlastné výkaly a museli si oblizovať pohlavné orgány. Niektorí psychicky slabší v tomto lágri sa v noci obesili na nosníky v barakoch. Nemohli toto týranie ani telesne, ale ani duševne zniesť.
Aj trest namočenej handry vo výkaloch bol u Čechov zvlášť obľúbený. Doktor Karl Gregor udáva:" Vždy, keď som pri úderoch stonal, alebo kričal od bolesti, strčili mi do úst handru namočenú v ľudských výkaloch."
Otto Patek zažil v lágri Jáchymov (Joachimsthal) po strašnom mučení nasledovné: Vypovedá : V noci z 5. na 6. júna 1945 okolo 22 hodiny prišlo k nám do miestnosti, ktorá slúžila predtým ako tanečný sál jedenásť, alebo dvanásť Čechov. Priniesli lavicu s dekami. Deky zavesili na okná . Ako prvého chytili hodinára Hohanna Müllera z Jáchymova. Zvalili ho na lavicu a za živa mu odrezali nožom obe uši. Potom mu za živa vypichli oči, strčili mu dýku do úst a vylomili mu zuby. Prehnutím cez lavicu mu zlomili rameno a obe nohy. Pretože napriek tomu hroznému týraniu ešte stále žil, uviazali mu dvakrát kábel okolo krku a ťahali ho po sále dookola, dokiaľ mu nevytiahli krk a telo prestalo ukazovať akékoľvek známky života. Pri tomto ťahaní dookola sa postavil jeden Čech na telo, aby ho čím viac zaťažil. Zohavená mŕtvola bola len kus neforemnej masy. Bola zabalená do môjho kabáta a položená do stredu sálu. Podľa tohto spôsobu a metódy bolo tejto noci zabitých ešte šesť ďalších, z toho traja ríšski vojaci. Vždy, keď bol niektorý z nich už utýraný k smrti, bili nás, ostatných prítomných v sále, gumovými obuškami. Tí, ktorí boli týmto spôsobom vraždení strašne kričali, pretože boli vraždení a zabíjaní pri plnom vedomí! Traja zajatci sa z tohto zážitku zbláznili. Ja som sa z toho, čo som videl sám nervove zrútil.
Ingomar Pust : "Schreie aus der Hölle ungehört", Zweite erweiterte Aufgabe 1998, Hartmann Verlag, D - 74372 Sersaheim, Seite 137 - 139.
