Vzhliadla som včera ono rozhodné, ťažkými a dlhými rokovaniami vydobyté vyhlásenie. A teda, je mi do plaču. Priznávam, že o pánovi plukovníkovi a jeho spriatelenému kapitánovi som nikdy nemala vysokú mienku. Ale nikdy by som neverila, že pán Bugár stratí aj posledné zvyšky cti a bude klásť do svojich úst ďalší a ďalší exkrement každým novým dňom. Ľudovo povedané....veď viete čo.
Ale stalo sa. A budú sa ešte diať veci, ak táto partička nebude odstavená od moci. Lebo zdá sa, že hra je vysoká a ustúpiť nemožno. O čom nás však títo ľudia chcú presvedčiť? Že vymenia svoje vyžehlené košele za iné, ale s rovnakými záujmami a s rovnakým pozadím a ide sa ďalej? Zlý vtip? Nie. Realita. Priamo z úradu vlády. Z úradu tejto zlej, skorumpovanej, pažravej, arogantnej a čo je najhoršie, našej vlády. Odhliadnime teraz od toho, že pán Bugár zjavne trpí buď stratou krátkodobej pamäte a zabudol, na čom ešte včera trval, alebo hodnota jeho slova sa rovná nule. Prečo sa však pán premiér tak trasie pred predčasnými voľbami, keď legitimita vlády, ktorej ešte stále je predsedom, je taká neotrasiteľná? Ak je vôľa ľudu posvätná, nemá sa predsa čoho báť. Predčasné voľby môžu iba posilniť legitimitu jeho vlády a navždy zatvoriť tie buričské ústa, ktoré volali po predčasných voľbách. Pardón, dnes sa hovorí, "spôsobovali destabilitu".
Počúvam túto partiu, ako sa bohorovne pasuje za jediné možné zoskupenie schopné vládnuť tejto krajine. Človek hľadí, počúva a nechce sa mu veriť. Nechce sa mu veriť, že toto je koniec príbehu o novej nádeji pre jednu inak vcelku fajn krajinu. V každej, aspoň priemerne vyspelej demokracii, by tento príbeh mal končiť inak. Nedokážem sa zmieriť s tým, že týmto pánom stádo, z ktorého sa nemôže vylúčiť nikto z nás a ktoré volá na ulici po zmene, nestojí ani za to, aby slušne odpovedali na slušne položené otázky. A na konci zase len arogantne otočené chrbty a mlčanie. Ako to už v ich podaní tak dobre poznáme. Povedali sme, dohovorili sme, neotravujte.
Nebolo to tak dávno, čo som ako dieťa stála pred Markízou a nechápala, prečo môj otec štrngá v dave kľúčmi. Kto však dnes vypočuje náš 3-percentný hlas, keď moc je tak sladká a prachy sú prachy?
