Je rok 4999 po narodení Krista. Celým svetom otriasol senzačný archeologický nález z Liptovského Mikuláša, kde sa podarilo vykopať tritisíc rokov starú miestnosť, v ktorej našli takmer úplne zachovalú figurálnu kompozíciu. Z popisov nájdených na mieste sa ukázalo, že sa jednalo o budovu Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva a uvedená scéna mala zobrazovať kultový výjav prípravy obete pohanskému božstvu. Najprekvapivejšie pre historikov a archeológov bolo to, že namiesto obete sa v kompompozícii vyskytovala misa s obilím.
Senzačný objav zo Slovenska z konca piateho tisícročia bol základom pre vznik nových vedeckých hypotéz, z ktorých najrelevantnejšie a najrozšírenejšie sú:
1) Existujúce teórie o hromadnom obetovaní zvierat a ľudí božstvu neskorej doby bronzovej ostávajú v platnosti. Vykopávka muzeálnej scény obetovania je z prípravnej fázy obetovania. Prítomný kňaz na mieste obetovania umiestnil nádobu s obilím, ktoré má k rituálu prilákať predtým náležite vyhladovanú zvieraciu obeť. Najznámejším zástupcom tejto hypotézy je Prof. Trevor Hodges z Harvard University.
2) Uvedená anomália má lokálnu relevanciu. Je pravdepodobné, že obete ľudí a zvierat v náboženských rituáloch boli nahradené oslavami úrody iba v oblasti úzkeho okolia Liptovského Mikuláša, preto sa tam používali misy s obilím, ovocím a inými poľnohospodárskymi plodinami. Ostáva objasniť, prečo tomu tak bolo práve a iba v tomto regióne. Zo zástancov tejto teórie spomeňme napríklad Jeroena De Vries z Rijksuniversiteit Groningen.
3) Nález archeológov vyvracia všetky predchádzajúce teórie o krutých obetiach pohanských rituálov mladšej doby bronzovej. Uvedené obrady neboli v skutočnosti obetovaním, ale mali za cieľ požehnať obyvateľom božie dary určené ku konzumácii. Táto hypotéza je rozpracovaná hlavne v prácach Prof. Johna Reevesa z M.I.T.
Historici konca piateho tisícročia považujú objav z Mikuláša za rovnako významný, akým bolo napríklad vykopanie Tróje Heinrichom Schliemannom alebo objavenie Tutanchamónovej hrobky Howardom Carterom. Na rozlúštení záhady obetných rituálov v neskorej dobe bronzovej pracujú takmer všetky najrenomovanejšie historické ústavy po celom svete. Odhalenie skutočnej historickej pravdy o obetiach pohanským bohom by bolo jedným z najväčších míľnikov historickej vedy vôbec, podobne ako rozlúštenie záhady hieroglyfov Jean-François Champolionom, alebo vysvetlenie chetitského písma Bedřichom Hrozným.
Prielom a nové svetlo do riešenia tejto historickej záhady vniesla práca Profesora Bernarda Duponta z Université de Paris, ktorý spoluprácoval s Historickým ústavom Slovenskej akadémie vied. Priklonila misky váh preferencií vedcov k druhej hypotéze s miernou modifikáciou. Profesora Duponta citujeme: „Naša práca sa od výskumov ostatných kolegov odlišuje aj rozsiahlym štúdiom dostupných dobových dokumentov z obdobia nálezu, z prelomu druhého a tretieho tisícročia. Tieto nám poskytli slovenskí kolegovia. Takýto prístup umožnil oveľa hlbšie pochopenie dobového kontextu a tiež aj implementáciu našej teórie zotrvačnosti anomálnych faktov, ktorú sme predtým úspešne overili aj na iných historických fenoménoch. Zistili sme, že v dobe krátko po roku 2000 sa obyvatelia územia Slovenska významne líšili od ostatných civilizácií okolitých krajín i celej Európy. Dôkazujú to viaceré vyhlásenia ich vrcholných predstaviteľov. Napríklad polemizujúce o tvare Zeme (v čase začínajúcich vesmírnych letov) alebo o liberalizme ako príčine všetkého svetového zla. Vtedajší Slováci chceli korunovať Ježiša Krista za slovenského kráľa a to v parlamentnej demokracii a 2000 rokov po jeho smrti. Dokumenty z tej doby vyjavili, že na Slovensku za chorobami a epidémiamii videli sprisahanie temných síl a mocností a mnoho iných abnormálnych názorov. Tieto sa ťažko vysvetľujú aj v historickom kontexte. Nezodpovedajú prelomu druhého a tretieho tisícročia, ale sú skôr úrovni dosiahnutej niekoľko sto rokov po narodení Krista, alebo skôr pred ním. Ukázal sa aj nesmierny pacifizmus slovenských politikov. Popri téme ochrany cyrilometodských tradícií a umiestnenia štátnych znakov v ich vyhláseniach najčastejšie zaznievalo slovo mier. Veľmi prekvapujúcim a slovenským špecifikom bola pre nás téza, že mier treba zabezpečiť tým, že sa napadnutá krajina čo najskôr vzdá svojmu agresorovi. Dokázali sme teda na základe historických faktov, že obyvatelia tohto územia boli okolo roku 2000 úplne odlišní od zvyšku Európy – možno s výnimkou Maďarska. Na uvedené sme aplikovali našu teóriu časovej zotrvačnosti anomálnych faktov, ktorá hovorí, že ak sa vyskytne na určitom území anomálne správanie, s veľkou pravdepodobnosťou sa bude príslušne etnikum správať odlišne od okolia aj na horizonte niekoľko tisíc rokov predtým a potom. Preto sme prakticky dokázali, že je veľmi pravdepodobné, že aj v neskorej dobe bronzovej boli rituály obetovania na území celého Slovenska odlišné od zvyšku Európy a obetovaním vlastne neboli. Téza našich odporcov, že metóda sa nedá použiť, kvôli sťahovaniu národov v 4. až 7. storočí nášho letopočtu nie je relevantná, nakoľko pri sťahovaní neprišlo k úplnej výmene obyvateľstva, ale obyvateľstvo z doby bronzovej splynulo s prisťahovanými prevažne slovanskými kmeňmi. Znamená to, že s veľkou pravdepodobnosťou je záhada vykopávky z Liptovského Mikuláša vysvetlená tak, že pokiaľ pohanské kmene v Európe vyznávali kult obete, ktorý sme doteraz dobre poznali, mierumilovné obyvateľstvo na území ohraničenom Dunajom a Tatrami vyznávalo skôr kulty úrody a plodnosti.“
Ako to všetko zhrnúť? Snáď len tak, že ma to napĺňa veľkou hrdosťou. Pýchou, že z nášho malého slovenského národa sa zrodila veľká osobnosť, ktorá je schopná do histórie zapísať tak hlbokú stopu, že sa o Slovensku a obzvlášť o Liptove bude hovoriť po celom svete aj o tritisíc rokov neskôr. Že tento veľký človek bude vzbudzovať diskusie a vášne aj v tomto nám tak vzdialenom čase, kedy už aj Albert Einstein, Alexander Veľký a Cézar dávno zapadnú v prachu zabudnutia.
P.S. autora: Obávam sa, že je potrebné poznamenať, že tento blog je fikciou a satirou. Mnohí čitatelia sú totiž pomýlení tým, že sa u nás dejú veci, ktoré by nemali byť realitou ale skôr jej paródiou. Také, o ktorých by sme kedysi vôbec nemysleli, že budú možné. Žiaľ nesnívame. Na Slovensku je to tak. A na záver sa ospravedlňujem všetkým skutočným historikom.
