Pokým v minulosti celé stáročia ľudia žili tak, ako ich rodičia a tí rovnako, ako ich rodičia, od devätnásteho storočia to začalo prestávať platiť. A za posledných 60 rokov sa život veľmi zmenil, trúfam si povedať, že aj viac ako za storočia predtým. Tento blog nebude o podstatných zmenách, informačnej a vedecko-technickej revolúcii, ale o drobnostiach, ktoré sa už dnes zdajú byť úsmevné. Boli to však často aj príjemné veci, ktoré naši mladí asi nemajú žiadnu šancu zažiť. Trocha nostalgie, spomienok, poučenia aj pobavenia. Žiadna odborná štúdia doby. A tiež si na konci trocha zafabulujem na tému, čo zas budúce generácie nezažijú z toho, čo žijeme my teraz.
K zásadným zmenám len tento odstavec. Najdôležitejšie pre podstatnú zmenu života od šesťdesiatych rokov dodnes bola revolúcia v prístupe k informáciám a v komunikácii medzi ľuďmi. Keď sa niekto v minulom tisícročí prechádzal sám a rozprával pritom, bol šibnutý. Teraz telefonuje. Dnes sme 24 hodín nonstop online, vtedy sme boli 24 hodín nonstop offline. Dnešní mladí si niečo tak "strašné" nevedia predstaviť a nechceli by to zažiť. My však vieme, že byť offline je obmedzujúce aj oslobodzujúce súčasne. Váš blízky mohol umierať a nemali ste sa to ako dozvedieť, ale ani vás nikto nemohol zbytočne "zasiahnuť". Stačí, ak si spočítate koľko ľudí z tých, ktorí vás dnes volali, kontaktovali cez chat, atp., vás chceli len kvôli niečomu (alebo kvôli ničomu) potešiť a koľkí na vás hodili svoj problém…
Zo života (šesťdesiate, sedemdesiate roky)
Rybári na Dunaji ponárali a dvíhali svoje siete. Nikdy som nevidel, že by niečo chytili. Do samoobsluhy sa mohlo iba s košíkom, čakalo sa na ne v rade. Vozíky neboli, nakupovalo sa menej a častejšie. Tašky sa nedávali, bola len jedna značka masla, cukru, múky, mlieka, jogurtu, dve rôzne kávy... Coca Cola u nás nebola, ani McDonald, zato bol bufet-lahôdky Ryba, kde sa čapovala desiatka. Neboli globálne značky ako teraz - vo všetkých obchodných centrách po Európe nájdete to isté a syr Leerdammer kúpite napríklad aj vo Fínsku. Jednosmerky prakticky neboli, nebolo treba, lebo áut bolo málo. Všade ste videli prázdne parkoviská (aj na námestí SNP v hlavnom meste), zápchy neexistovali. V mestách kraľovali svižné dvojtakty z NDR, Trabanty a Wartburgy. Bolo ich menej ako škodoviek, ale o to viac dymili, hlučali a mali lepší odpich kvôli pružnejšiemu motoru. Postavili sa prvé úseky diaľnice, jazdilo sa bez poplatkov. Povedali, že diaľničná sieť bude dokončená do roku 1990. Nechápali sme, prečo to bude trvať tak dlho. A až do roku 1968 sa chodilo do roboty šesť dní v týždni. To, že naši rodičia mali iba jeden voľný deň, sa už dnes zdá byť nepredstaviteľné. Od roku 1956 sa skrátila pracovná doba v sobotu o dve hodiny na šesť. V roku 1966 sa zaviedla každá štvrtá sobota voľná a od roku 1967 sa pracovalo len každú druhú sobotu. Až nakoniec v septembri 1968 bol zavedený 5-dňový pracovný týždeň. Ja som zažil starý systém v jeho poslednom roku, do prvého ročníka základnej školy som chodil aj ob sobotu. A detí bolo tak veľa, že sme museli chodiť na "dve zmeny". Prvá doobeda, druhá poobede. Po čase sa to striedalo. Bol Tuzex, otvaráky na fľaše, hliníkové tácky, zmrzlinári na vozíku s bicyklom (ako dnes predavači kávy), veľa opravárov, lebo všetko sa opravovalo, aj ponožky sa štopkali. Všetci sa očkovali, písali sme si listy a telegramy. V autobusoch, trolejbusoch, električkách boli sprievodcovia, ktorí predávali a kontrolovali lístky. Dvojkorunáčky a dvadsaťkoruny neboli, zato sme mali trojkorunáčky (najprv papierové, potom mince) a dvadsaťpäť korunové bankovky.
Zo sportu (šesťdesiate, sedemdesiate roky)
Ešte v šesťdesiatych rokoch sa hokej hral bez prilieb a zahnutých hokejok. Boli iba dvaja rozhodcovia, tí aj vylučovali, pískali ofsad aj zakázané uvoľnenie. Nedalo sa prihrávať cez dve čiary a zakázané uvoľnenie bolo aj ak ste vyhodili puk v oslabení. Fínov sme pravidelne porážali vysokým rozdielom, aj so Švédmi sme mali pozitívnu bilanciu. Žiaden systém play-off. Šesť alebo osem družstiev elitnej skupiny MS hralo každý s každým dvakrát. Na konci sa spočítali body v tabuľke a vedelo sa. Ani v iných športoch nebol v našich ligách záverečný vylučovací systém. Na víťazstvo bolo potrebné zbierať body celú sezónu a keď ste ich mali dosť, kľudne ste mohli posledných pár zápasov prehrať. Teraz nemusíte celú sezónu hrať vôbec dobre. Aby ste sa stali majstrom, stačí vám však vyhrať posledných pár zápasov. Starý systém je určite spravodlivejší, ale ten nový je vzrušujúcejší a hlavne zarába viac. Perličkou je určite to, že vodu našej najvyššej súťaže vírili futbalisti Juventusu Topoľčany. To však bolo ešte o generáciu skôr, koncom tridsiatych rokov minulého storočia. Vtedy medzi našu elitu patrili aj Vrútky. V tých časoch môj otec ako malý šarvanec a fanúšik Žiliny kričal vo veľkom považskom derby: "FC Vrútky - do psej búdky!". Ale poďme späť do šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov. Náš futbal mal svetovú úroveň, naše najlepšie tímy vedeli poraziť hocikoho, aj FC Barcelonu, aj Ajax Amsterdam (s Johanom Cruijffom). Rok 1969 bol rokom slovenského klubového futbalu. Spartak Trnava bol v semifinále Európskeho pohára majstrov a Slovan Bratislava vyhral druhý najprestížnejší Pohár víťazov pohárov. Na lige bolo často vypredané, na Slovane viac ako štyridsaťtisíc divákov. Teraz treba dať dohromady divákov na všetkých štadiónoch počas dvoch prvoligových kôl, aby sme dosiahli rovnaké číslo... V roku 1976 sme boli majstri Európy vo futbale, to ani netreba pripomínať.
Na rozdiel od dneška sme úspechy žali aj v iných populárnych kolektívnych športoch. V roku 1967 sme boli majstri sveta v hádzanej, vo finále sme zdolali Dánsko 14:11, v štvrťfinále Švédsko 18:11. V roku 1972 sme boli strieborní na olympiáde. Kompletnú zbierku medailí z MS tých čias majú aj naše hádzanárky. Basketbal: medzi rokmi 1967 a 1985 na polovici zo všetkých majstrovstiev Európy Československo bralo medailu, pravidelne porážalo Juhosláviu, Taliansko, Španielsko i iné veľmoci. Aj vo volejbale sme boli extratriedou. Svedčí o tom titul majstrov sveta z roku 1966 a striebro a bronz z olympiád 1964 a 1968. Pri súčasných výsledkoch našich reprezentácií to znie ako rozprávka.
Hovoril som o Českoslovenku, keď som hovoril my, náš, dosiahli sme, vyhrali sme. Lebo to tak bolo. A malo to aj svoje výhody, aj keď SNS a Matica slovenská to nikdy nepriznajú. Nie, nechcem, aby to vyznelo ako propagácia starého režimu, boli aj poradovníky na byty a autá, vycestovacie doložky, devízové prísľuby, hranice s ostnatým drôtom a ak ste sa verejne vyjadrovali nepriaznivo k režimu, mali ste sa zle.
Trúfam si povedať, že dnešná mládež asi nezažije viac ako štyridsaťtisíc divákov na futbalovej lige (taký štadión ani nie je a nikto ho nepostaví) a ani Juventus už v nej hrať nebude. To, čo sme my zažili v detstve v priebehu pár rokov: tituly z ME vo futbale, MS v hádzanej, MS vo volejbale, MS v hokeji je žiaľ nielen v krátkej budúcnosti nemysliteľné. Ale, keďže situácia v našich loptových športoch je zlá, určité zlepšenie nastane. Hokej sa v nedávnej minulosti vydal opačným smerom ako iné odvetvia spoločnosti, kde sa optimalizovali a redukovali pracovné sily. Preto je zdvojnásobenie počtu rozhodcov na ploche neudržateľné. Viem si predstaviť, že ich úlohu prevezme AI a po ľade bude krúžiť len jeden a monitorovať to. Pracovný týždeň sa skráti na štyri dni a o pár rokov nato si ľudia nebudú vedieť predstaviť, že bol kedysi iba dvojdňový víkend...
Alebo sa znovu odpojíme, budeme sa rozprávať, pozerať si do očí a dotýkať sa? A objavia sa aj zmrzlinári na bicykli? Neviem. Skôr si myslím, že nie.
Minulosť ja tu nielen na to, aby sme na ňu nostalgicky spomínali, ale sa z nej aj poučili. Druhá svetová vojna mi vždy pripadala ako niečo veľmi vzdialené, nemysliteľné, to, čo sa už nemôže stať. Až kým som si neuvedomil, že som sa narodil šestnásť rokov po tom, ako skončila a ešte ani teraz sa necítim byť úplne starý. To čo sa stalo pred 16 romi - v roku 2009 , mi však dnes pripadá ako včera. Nemôžeme sa spoliehať na to, že niečo z histórie sa už nemôže stať. Lebo môže. Vôbec nie je vylúčené, že aj teraz to dopadne veľmi zle. Tuzex, víza, jeden veľký spojenec, jedna strana a ruská zmrzlina, nie je to najhoršie, čo môže prísť.
Foto: triumf v PVP 1969, z knihy 100 rokov klubu, ŠK Slovan Bratislava
