"Aký je to hríb?". S touto otázkou mi poslal kamarát fotku plávky premenlivej.
"Nech sa páčia tagliatelle s hríbikovou omáčkou", prihováral sa mi zas inokedy čašník strkajúc predo mňa cestoviny s kuriatkami.
V oboch prípadoch ma išlo rozhodiť. Divíte sa prečo? Vysvetlím vám. Ani kuriatko jedlé, ani plávka premenlivá nie sú hríby. A k hríbom nepatria ani hlivy, ani šampiňóny, ani bedle. Ak prinesiete ako hosť marhule zo svojej záhrady a domácej pani sa opýtate:
„Ako ti voňajú moje ruže?“
alebo
„Ako sa Ti páčia moje slivky?
určite sa nedopúšťate takej chyby ako vyššie uvedený kamarát a čašník. Toto ozrejmím neskôr. Poďme k hubám a hríbom.
Nemám presnú štatistiku, ale zdá sa mi, že pomerne veľká časť nášho obyvateľstva nevie, čo sú huby a čo hríby, respektíve, aký je v tom rozdiel. A nejedná sa len o ľudí jednoduchších a nevzdelaných. Aj mnohí diplomovaní a rozhľadení v tom majú šachy. Takže na vysvetlenie krátky laický exkurz do mykológie. Pod názvom huby označujeme veľkú ríšu organizmov, ktorá zahŕňa státisíce druhov, z ktorých veľkú väčšinu môžeme vidieť iba pod mikroskopom (napríklad kvasinky). To čo zbierame, jeme a občas sa tým aj trávime sú huby vreckaté a hlavne bazídiové. Oddelenie bazídiové huby sa delí na triedy, tie na podtriedy, ďalej rady, ktoré sa napokon delia na čeľade. A jednou z týchto čeľadí sú hríbovité, podobne ako pečiarkovité, muchotrávkovité, plávkovité a mnoho iných. Takže hríby predstavujú iba jednu, malú časť ríše húb a to čeľaď hríbovité (Boletales), ktoré sa vyznačujú pomerne robustným hlúbikom, klobúkom v mladosti polguľovitého tvaru, neskôr vankúšovito klenutým, ktorý zospodu pokrývajú rúrky.
Čeľaď hríbovité zahŕňa viacero rodov. Najznámejší je Boletus, kam patria napríklad dubáky, hríby smrekové, modrejúce ale aj jedovatý Satan. Do čeľade hríbovitých však patria aj suchohríby, kozáky, masliaky a aj nejedlý podhríb žlčový.
Hríby sú teda malou podmnožinou ríše húb. Zberateľom sa hovorí hubári, lebo pojem „huby“ zahŕňa všetko, čo do košíka vkladajú (ak to nie sú čučoriedky, brusnice alebo bylinky). Ak by existoval pojem „hríbar“, tak by sa jednalo o špecializovaného hubára, ktorý by zbierať len hríby, suchohríby, kozáky a masliaky.
Na základe vyššieuvedeného vrelo odporúčam používať termín huba, ak naozaj neviete o čo ide. Zriedkakedy sa pomýlite. Bežné huby sa však môžu cítiť označením hríb polichotené. Hríby sú považované za jedny z najchutnejších húb a patria aj medzi najdrahšie. Huba, ktorá by však mohla považovať nazývanie hríbom za nactiutŕhanie, je hľuzovka. Je totiž ešte oveľa vzácnejšia a rádovo drahšia.
Omyl, ktorý sa dá tolerovať ľuďom v bežnej konverzácii, je však neakceptovateľný v gastroslužbách. Vydávať za hríbové polievky, omáčky a rizotá pripravené z hlivy či šampiňónov je z princípu rovnaké, ako predávať strieborné šperky ako zlaté. To druhé nebude nikto považovať za nevedomosť, ale vždy za podvod. To prvé je žiaľ na Slovensku pomerne bežné. Hubové jedlá, ktoré sa na jedálnom lístku pýšili cudzím perím, som našiel všade. Od hlavného mesta až po najvýchodnejší východ.
A ešte k tým marhuliam v úvode. Marhule, podobne ako čerešne patria do rodu slivka, ktorý zas patrí de čeľade ružovité. Nech vám to príde akokoľvek komické alebo hlúpe, ak o marhuliach hovoríte ako o slivkách alebo ružiach, tak je to menej scestné ako považovať šampiňón za hríb.
A úplne na záver, aká je odpoveď na otázku v titulku tohto blogu? Úprimne poviem, neviem. Veď hubárstvo je národným športom a huby jeme veľmi často. Pritom ich poznáme oveľa menej ako plody ovocia a zeleniny.
Na obrázku je Ohnivec šarlátový, vreckatá huba, ktorá rastie aj v zimných mesiacoch. Je pekná, ale nejedlá.
