Stretnutie so Smrťou

Začali mi tiecť slzy. Nechcela som to počúvať. Bolo to hrozné, akoby jeho posledné predsmrtné vzlyky. Deň predtým sa totiž sused vrátil z nemocnice. Povrávalo sa, že aby zomrel doma. Príliš som tomu neverila, hovorili to už viackrát. A on sa z toho vždy dostal. Mal tuhý koreň, ako sa hovorí. No teraz mi to bolo jasné. Zakryla som si uši paplónom, no nepomáhalo to. „Jáj, jáj, jáj.“ ozývalo sa pravidelné vzlyky, presýtené bolesťou. A vtedy sa to stalo. Ticho. Už žiadne vzdychy. A ja som to vedela. Vedela som, že práve v tejto chvíli zomrel. Bola som si tým taká istá ako nosom medzi mojimi očami. Proste som to vedela. Cítila som to. Cítila som Smrť. Tak bytostne, akoby bola vedľa mňa. Starena, zahalená do čierneho habitu, s kosou v ruke. Stála vedľa mojej postele, asi meter odo mňa. Cítila som ju. Ani za svet by som sa vtedy neotočila. Prisahala by som, že tam bola. Slzy mi už netiekli, valili sa. Plakala som. Chcela ma zobrať. Mala som zomrieť. No ja som nechcela. Tak veľmi som nechcela. Uvedomila som si, aký je život krásny a čo všetko ešte chcem zažiť. Začala som ju prosiť, nech si ma neberie. Ešte nie. Veď som ešte mladá. Posielala som ju preč. Sebecky, za susedom. Veď nech ukončí jeho trápenie. Prečo je tu? Zmýlila si dom?V tom ma napadlo, že by mohla ísť dozadu, do izby mojich rodičov. Teraz som už plakal veľmi, pri predstave, že mi vezme rodičov. Bolo to niečo hrozné. Už predtým ma párkrát napadlo, čo by som robila, keby sa mojim rodičom niečo stalo. No bolo to len tak, teoreticky. Teraz bol ten pocit iný, úplne reálny. Strašne to bolelo. Ako a môže človek vyrovnať so smrťou? So smrťou niekoho blízkeho? Dá sa to vôbec?Slzy sa mi valili po lícach, vankúš bol už celý mokrý. „Nechcem! Nie, nechaj ich!“ kričala som na ňu. Tak strašne som sa bála. Bála som sa, že ich vezme, zabije a už im nikdy nebudem môcť povedať, ako veľmi ich ľúbim, čo pre mňa znamenajú, že sú moje všetko. Boli to oni, čo mi dali život, čo ma vychovali a oni, čo som nim niekedy taká hnusná. „Nechaj mi ich, prosím ťa, prosím!“ vzlykala som do tmy. A ona ich nechala. No ja som to nevedela. Pár minút som ešte tŕpla, č nezačujem niečo, čo mi naznačí, že žijú. A začula som. Oco ticho chrapkal a mam sa obrátila na druhý bok. Odľahlo mi, ako ešte nikdy. Zo srdca mi padol obrovský balvan. No ten strašný pocit pretrvával. Minúty sa vliekli a pomaly sa začalo rozvidnievať. Ja som sa ukludňovala. Dokonca som sa odvážila otočiť sa. Smrť tam nebola. Už tam nebola. Išla k susedom. Zrazu ma naplnil pokoj. Pomaly som zaspala. Ríša snov ma privítala ako starú kamarátku a zbavila ma strachu. Opäť som sa zobudila. Bolo už svetlo. Zobudili ma obvyklé ranné zvuky v kuchyni. Vždy ich počúvam a tvárim sa, že ešte spím. Oco umýva riad, mama varí kávu. Bežné rutinné veci, ktoré mi dodávajú pokoj a pocit istoty. Pocit domova. Nespomenula som si na to hneď. Až po pár minútach sladkého prebúdzania sa. Zamrazilo ma. Spomienky boli čerstvé. Smrť. Na ňu sa len tak nezabúda. No už ma neohrozovala. Bola ďaleko. Ale ten pocit, ten zotrvával. Naňho nikdy nezabudnem. Tak mrazivo reálny pocit prítomnosti smrti si budem pamätať až....až do smrti. Mama sa vrátila dnu s prázdnymi pohármi od kávy. Vyletela som z postele a bežala som za ňou. „Dobré....“ nedopovedala. Tak silno som ju objala.„Ľúbim ťa. Tak veľmi ťa ľúbim.“ bľabotala som.„Veď hej, aj ja ťa ľúbim. No mohla by si ma už pustiť, veď ma udusíš.“ odpovedala typickým spôsobom. No ja som sa nehnevala. Ľúbim ju a ona ľúbi mňa. To je hlavné. To isté som zopakovala neskôr s otcom.„Aj ja teba, dievčatko moje.“ odpovedal. Ach, môj zlatý ocík. Nikdy nemal problém vyjadriť svoje pocity, najmä čo sa mňa týka. Stisla som. Nesťažoval sa. Aj on ma ľúbi. Veľmi. Je to krásne, keď viete, že vás niekto ľúbi. Nádherné. Dalo mi to do života veľa. Sranda, Smrť ma dala veľa. Ale je to pravda. Dala mi tak veľa, ako nič predtým. Zmenila ma. Zvonku je to sotva badateľné, no vo vnútri nastal obrat. Uvedomila som si cenu života a to aké je všetko krehké. Najmä vzťahy. Treba sa o ne starať a chrániť ich, inak sa môžu veľmi ľahko zničiť, rozbiť. Odvtedy si život vážim. Vážim si mamu, otca, seba samú, kamarátky, každý okamih, každú sekundu. Treba žiť. Tu a teraz. To bol jej odkaz.