V mojom živote nebolo vždy všetko ideálne, aj na mňa deti pokrikovali ,, cigánka ,,.. ,,cigánka,,..nuž a podľa toho, či dieťa bolo väčšie ako ja, či menšie, buď dostalo bitku, kameň, či iba vyplazený jazyk, alebo nadávky. Nechodila som do škôlky, preto som nepoznala jediné dieťa, keď som zasadla do školských lavíc ... aj tam mi deti nadávali, rovnako ako ja im, a aj keď sme si ponadávali, pobili sa, delili sme sa o desiatu, či vymieňali si taniere pri obede, podľa toho, kto čo mal rád a čo neznášal a nikdy som nepočula - od teba nechcem, lebo si Cigánka...
Naučila som sa, že pôvod nič neznamená, ale dôležité je, aký človek je, ako sa k životu dokáže postaviť. Môj otec vždy dbal, aby sme vyrastali ako ostatné deti na sídlisku. Nevyužívali sme nikdy výhody, aké mali vtedy cigánske deti, či už to bolo uprednostňovanie cigánskych detí pri prijímacích pohovoroch na stredné školy, alebo cigánske detské tábory zadarmo...Ja som dokonca ani nechcela využiť výhodu suseda riaditeľa Ekonomickej školy a vybrala som si vlastnú cestu, aj keď som mala zaistené prijatie na školu.
Nemala som kamarátky Rómky, behala som po sídlisku s ostatnými bielymi deťmi - kamarátmi. Spolu sme sa hrali s bábikami, v zime sme spolu stavali snehuliakov, sánkovali sa, chodili sa korčuľovať na Zimný štadión, v lete sme vylihovali na slnku na deke a preto som bola vždy tmavá ako skutočná čokoládka. Spolu sme chodili na čerešne, či na blízke role na hrach a kukuricu, alebo sme za plotom kasární opekali zemiaky a slaninu.
V puberte som začala chodiť s kamarátkami na koncerty hudby 80tych rokov, písala som básničky, zaľúbila sa do blond chlapca a napísala svoj prvý a jediný detektívny román, ktorý bol samozrejme z hudobného prostredia ( Žbirka bol zlodej a Laco Lučenič ten, kto ho odhalil ) a prečítala stovky a stovky kníh...od zaľúbených románov, cez historické romány, po detektívky. To som mala po mame, myslím to čítanie..od malička si pamätám množstvo kníh, čo sme mali doma. Knihy sme kupovali, dostávali, či požičiavali v knižnici a celá rodina čítala..okrem otca, ten knihy nečítal, ale zato musel mať denne všetku dennú tlač, aká vtedy vychádzala.
U nás doma znela hudba od výmyslu sveta...kým my mladší sme počúvali súčasnú hudbu, či už našu, alebo zahraničnú...pamätám si že môj brat mal rád Queen, Police, Beatles, ja zasa našu česko - slovenskú hudbu. Za akékoľvek ušetrené peniaze som si kupovala platne, alebo ich dostávala od rodičov a súrodencov a mám ich doteraz riadnu hŕbu, aj keď gramofón už dávno nemám. Môj otec počúval našu - cigánsku hudbu...dedko kedysi mal kapelu, dokonca otec hrával v nej na cimbal a na basu, ale najtalentovanejší bol strýko Gejza, hrával na husle,ten aj po dedkovi kapelu zdedil. Bol to vtedy pre mňa folklór - ľudová hudba a tak som pri otcových nedeľných siestach, keď si po obede ľahol na gauč a pustil svoje vybrané platne s maďarskými cigánskymi cimbalovkami, gúľala očami a fúkala sa, keď som si nemohla pustiť Žbirku, či Elán :)...teraz si často pustím ,,halgató,,...a myslím na svojho nebohého otca a v duchu si vravím...,, toto je pre teba tati,,...
Rozmýšľam nad tým, čo je na tomto živote zlé, či bolo, prečo som kokoska...zvonku hnedá, zvnútra biela, horšia ako hejslovák...nikdy som nezapierala svoj pôvod, vždy som vedela kto som, ale nepripadala som si iná ako ostatní ľudia..samozrejme, mala som svoje komplexy, ale tie nikdy nesúviseli s mojou farbou, ale skôr s mojou bacuľatou postavou, s ktorou bojujem dodnes...PPracovala som od 17tich rokov, popritom som študovala, prežívala prvé strety so svetom dospelých, ktorý nebol ku mne vždy láskavý, ale nikdy som to nepripisovala svojej farbe, ale skôr ľudskej povahe. Naučila som sa, čo je to faloš, klamstvo, zákernosť, závisť, nečestnosť, ale aj úprimnosť, priateľstvo a odmena za svedomitú prácu... nie v peniazoch, ale v obľúbenosti ľudí, keď som zistila, ako ma majú ľudia radi, lebo som k nim milá, usmievavá a snažím sa im pomôcť ako najlepšie viem....Nikdy som sa nestretla s tým, že by niekto nechcel byť mnou obslúžený v obchode, lebo som Cigánka. Skôr naopak, ľudia ma vyhľadávali a chodili za mnou, aby som ich obslúžila, aj keď som nemala službu a bola v obchode iba ako zákazník....
Prišla revolúcia a ja som prvýkrát pocítila diskrimináciu, keď ma prepustili z práce a následne pri niektorých pracovných pohovoroch, keď som si hľadala prácu...No aj keď ma to ranilo, nevzdávala som sa, lebo som vedela, že pár hlupákov netvorí svet a šla som ďalej s hrdo vztýčenou hlavou...a chvalabohu, viac bolo v mojom živote tých ľudí, čo ma brali takú aká som..milú, úprimnú, vzdelanú, inteligentnú ženu, vždy ochotnú pomôcť, poradiť, povzbudiť a dodať sily...
Stále premýšľam, čo je na tom zlé, že som žila a žijem svoj život, že som vedela a viem, kto som - Cigánka, ale nepotrebovala som sa prezentovať ako Cigánka. Čo je na tom zlé, že som zapadla do bieleho sveta, naučila sa spoliehať na vlastné sily, nečakať, s rukou natrčenou, či mi do nej niekto niečo vloží...vychádzam dobre so svojimi bielymi susedmi, som milá k ľuďom na ulici, v obchode, na úradoch a všade mi to oplácajú rovnakou mierou.
Som kritická k iným Rómom, lebo ani mne nespadlo nič samé z neba, všetko som si musela oddrieť a naučiť sa, čo je správne a čo v živote chcem. Som hrdá na iných Rómov, čo v živote niečo dosiahli a vypracovali sa vlastnými silami a inteligenciou, či talentom...a preto som Kokoska?
Nuž, ak niekto tvrdí, že skutoční Rómovia, či Cigáni sú iba tí, čo ovládajú rómčinu, sú vzťahovační a naučili sa všetky svoje neúspechy zvaľovať na svoj rómsky pôvod, donekonečna ospravedlňovať ľudí, čo sto rokov žijú rovnakým, zaostalým životom, bez toho, aby sa snažili niečo zmeniť, viniť nás, že sa im nesnažíme pomáhať ( aj keď to často robíme, ale bez efektu ) ...potom som skutočne Kokoska...zvonku hnedá ako čokoláda, zvnútra biela, ale sladká. Som hrdá na svoju čokoládu, nechcem sa zmeniť na ,, Rafaelo ,,..biele na povrchu, lebo som hrdá, že som Cigánka a dokážem žiť takým istým životom ako každý iný človek a nerozoberať donekonečna svoj pôvod a viniť ho za svoje neúspechy....
Helena Kmeťová
