Po prvej várke nákupu kôz, ktoré po okotení a odstavení kozliat, nedojili vôbec tak ako sme očakávali (teda nedojili skoro vôbec). A to aj napriek najlepšej strave, ktorú sme im vedeli poskytnúť.
Ukázalo sa, že skoré pripustenie ešte malej nevyrastenej kozičky, zvyčajne vo veku 6-8 mesiacov znamená komplikovaný pôrod, už nedorastenie kozičky do normálnej veľkosti, problémy s vychovaním svojich kozliatok, málo alebo skoro žiadne mlieko po odstavení........toto sme nezvládli.
Tak znova.....a lepšie.....
Vybrali sme sa na ďalšiu cestu po Slovensku a doniesli sme si pár kôz. Jednu sme kúpili na Šuňave od učiteľa zo strednej poľnohospodárskej školy v Kežmarku. Hovoril o tom, že je to čistokrvná koza.
Toto bol zásah do čierneho.
Lepšiu kozu sme doteraz nemali. Zo všetkých hľadísk to bola iná kategória zvieraťa. Konečne dostatočne veľká, urastená, zdravá koza, čo sa dokázala postarať o mladé, pekne dojila. No krásny sen chovateľa, najmä po predošlých skúsenostiach. Veľmi sme si ju obľúbili.
Zistili sme, že je to koza plemena durínska lesná koza.
Povedal som si, že takýchto zvierat chcem viac. Na Slovensku nie je toto plemeno registrované. Je to nemecké plemeno a našli sme inzeráty na predaj kozliatok.
Prekvapení sme boli nutnosťou zarezervovania kozliat. Na dovoz bola potrebná registrácia farmy u nás tak sme absolvovali aj to. A vyrazili sme. Auto s vozíkom s plachtou.....zarezervované sme mali zvieratá na troch miestach dosť ďaleko od seba (okolie Kolína nad rýnom, okolie Ingolstadtu a okolie Drážďan).
Už je to snáď premlčané, tak môžem povedať, že sme netušili, že je potrebný nejaký špeciálny prevoz....kozy nie sú veľké zvieratá a už sme ich takto po slovensku prevážali......tak sme v tom nevideli žiaden problém.
Veď čo je pre nás Slovač problém – vždy si nejako pomôžeme.
Vedeli sme, že kozy to zvládnu, viac pochybností som mal o nás....bolo to dosť ďaleko, bolo treba ísť bez nejakých spacích prestávok.
S kozliatkami nebol problém, boli nádherné, aj keď pri nakládke na nás domáci čudne pokukovali, nemali nič proti aspoň, teda, nič nepovedali.
Keď sme však prikladali dospelého plemenného capa (ktorého sme podľa predpisov museli mať) tak prítomný veterinár pri odovzdávaní dokumentov vzniesol námietky, ale domáci ho nejako uhovorili, hoci sa úporne priečil.
Cap smrdel (či voňal) presne tak, ako má správny cap smrdieť. Vtedy sme zistili, že sa to nedá umyť ani mydlom, ani ničím iným - po niekoľkých dňoch to samo vyprchá. Pri nakládke sme sa ho samozrejme museli chytiť a následne rovnako smrdelo všetko čoho sme sa chytili my (volant, kľučky na aute atď.....)
Cesta bola kľudná....len keď nám pri tankovaní v noci v nemecku začal vytekať z vozíka žltý pramienok, veľmi rýchlo sme sa dekovali.....aby – však viete ako je to vonku zo znečisťovateľmi prostredia. Pohľady obsluhy púmp, keď sa od nás šírila "opojná vôňa" a ich krčenie nosom sa nedá zabudnúť....to isté bolo okolo našeho vozíka. Cestu sme absolvovali tak, ako keby sme mali naloženého nášho krásavca priamo v aute. Nezabudnuteľné......
Prišli sme šťastne a kozičky nám krásne rástli a robili veľkú radosť. Konečne som bol spokojný so stavom nášho malého stáda. Po pripustení a následnom zimno jarnom okotení sme mali nádherné kozliatka. To bolo radosti....
Tento ťah sa celkom podaril, ešte sme čakali na výsledky letného dojenia – predsa len to boli prvnôstky a nevedeli sme čo od toho čakať.
Ku kozám sa ešte v budúcnosti vrátim.....
Paralelne sme si, aby toho nebolo málo, zaobstarali aj vietnamské prasiatka. Ak Vás zaujíma ako sme naživali s malými vietnamskými krátkonohými diablikmi, čítajte pokračovanie.
