Náš dnešný výlet je trochu netradičný, pretože to nebola turistika v pravom slova zmysle, ale skôr prechádzky. Prechádzky po Terchovej a jej blízkom okolí, ktorá nikdy neomrzí.
Plán sme mali úplne iný, ale ako to už býva človek mieni, láska mení. Zlákalo nás slnečné ráno na terase a odpoveď bola jasná. Hoci sme so sebou nemali turistické oblečenie aj tak sme si urobili pekný meninový deň.
Vybrali sme sa na blízku rozhľadňu nad obcou, kde som nikdy nebola. Rozhľadňa s príznačným pomenovaním ,,Terchovské srdce“ má moderný tvar. Pripomína kovový ihlan, pichľavo vytŕčajúci z lesíka, kde vybuchol ohňostroj farieb jesene.
Nasledovali sme modré značky, ktoré však neboli ani potrebné. Množstvo ľudí a široký chodník cez riedky lesík boli jasným vodítkom k nášmu cieľu.
Posledných pár metrov bol terén trochu strmší, čo nebolo problémom ani pre najmenšie detičky, ktoré okolo nás s radosťou pobehovali. Okraj trasy zdobia náučné tabule, vysvetľujúce zákonitosti a krásy okolia jednoduchým textom doplneným obrázkami.
Po vyšľapaní necelých 30m kovovej rozhľadne, umiestnenej na južnom úpätí Kysuckej vrchoviny sa nám naskytol prekrásny výhľad. Pred nami sme pozorovali hru teplých, jesenných, slnečných lúčov s vrcholkami NP Malej Fatry. Akoby sa tá jeseň tento rok ani nechcela rozlúčiť.
Neodmysliteľný Jánošík si hrdo a pokojne stál nad rodnou obcou, hoci dnes už skôr pózuje dychtivým zaznamenávateľom okamihov.
Poobede a dobrej kávičke sme sa vybrali ešte na jednu malú prechádzku, tentoraz sme si za spontánny cieľ vybrali zvonicu taktiež nad obcou Terchová. Neviem čím to bolo, či zarozprávaním, alebo iným dôvodom, ale k zvonici sme nedošli. Ocitol sa pred nami výhľad na Rozsutce, ktorý nás učaroval. Osamotené holé stromy dotvárali dokonalý obraz rázovitej krajiny ako z maľovaného fatoalbumu. Bolo nám ľúto odchádzať, vychutnali sme si tak záver našej malej prechádzky na lúke, v obkolesení nádhernej prírody.
AUTOR ČLÁNKU: Moja polovička
