V sociálnych službách neslúžime systému ani vedeniu. Koho vlastne trestáme? Niekedy mám pocit, že sme si začali zamieňať význam toho, čo znamená byť zamestnancom v sociálnych službách. Pohodlne sme si zvykli hovoriť, že systém je zlý, podmienky sú ťažké, že je to celé náročné. A áno, je to pravda. Lenže, odkedy sa to stalo dôvodom, že si začneme dovoľovať viac ako kedysi? Že zabúdame na to najpodstatnejšie a to, že naši klienti za tie systémové chyby nemôžu.
Oni si nenavýšia mzdu. Oni nepresadia legislatívu. Oni neovplyvnia rozpočty. A predsa to oni najviac cítia, keď sa my rozhodneme, že „už nebudeme“.
Hovorím to ako zamestnanec aj ako vedúci pracovník. A prihováram sa všetkým zamestnancom v sociálnych službách ktorí... rezignovali. Pretože ani jeden pohľad ma neoslobodzuje od pravdy: vyhovárať sa na systém neznamená, že si môžem robiť, čo chcem. Skúste si predstaviť, že by predavačka v Lidli povedala: „Mám mizerný plat, tak nebudem dokladať tovar.“ Alebo pracovník v korporáte: „Nedostávam toľko, koľko si zaslúžim, tak budem sedieť a nič neurobím.“ Ako dlho by to vydržalo?
Pravda je tvrdá, ale jasná. Keď sa rozhodnem zotrvať v práci, mám pracovné povinnosti. A ak ich neplním, nemôžem čakať, že to zostane bez povšimnutia. Áno, situácia je ťažká, ohodnotenie neadekvátne, vieme to všetci. Ale zároveň vieme aj to, že zbytočne platíme človeka, ktorý príde do práce a neurobí nič.
Zamyslime sa naozaj, že koho tým trestáme? Systém? Nie. Trestáme klienta. Trestáme toho, kto je na nás odkázaný.
Nie je to čiernobiele. Vždy máme voľbu. Môžeme ostať, bojovať, a popri tom si plniť svoje povinnosti. Alebo môžeme zostať a vytvárať toxické prostredie, tváriť sa, že sme tu za trest. Alebo môžeme odísť a hľadať niečo iné. Každá z týchto ciest je legitímna. Ale nezabúdajme, ak ostávame, máme aj povinnosti. Lebo inak nie sme féroví ani voči sebe, ani voči vedeniu, ani voči klientovi, rodine.
A aj vedenie je v slepej uličke. Nie len zamestnanci. Kým sa systém nezmení, musíme si každý z nás položiť otázku: čo je moja úloha tu a teraz?
Lebo v prvom rade sme zamestnanci. V pracovnoprávnom vzťahu. A z toho plynú povinnosti. Ak sa rozhodnem, že ich nechcem, mám možnosť odísť. Ale ak ostanem, potom nesmiem zabudnúť, prečo tu vlastne som. Pre človeka, ktorý ma potrebuje.
A, samozrejme ,nehovorím o zamestnancoch, ktorí robia svoju prácu svedomito, čestne a srdcom. Tým patrí obrovská vďaka. Hovorím o tých, ktorým vyhovuje vyhovárať sa na systém, len aby ospravedlnili svoju neochotu, lenivosť a vo veľa prípadoch aj nevedomosť. Nechcem týmto zľahčovať situáciu pretože veľmi dobre viem, čo táto práca obnáša, viem, aká je často nespravodlivá a ako dokáže človeka vyčerpať. Poznám ten pocit, keď systém hádže polená pod nohy a človek má chuť vzdať sa. Ale aj napriek tomu musím povedať: ak sa rozhodneme zostať, nemôžeme prestať robiť len preto, že sme nahnevaní či znechutení. Truc a pasivita nič nevyriešia, iba ublížia tým, ktorí za nič nemôžu. Tým, ktorí sú na nás odkázaní. Ľuďom, ktorí sa nemajú ako brániť a spoliehajú sa na nás. A práve v tom je rozdiel medzi tým, či budeme len „zamestnancami“, alebo ľuďmi, ktorí dávajú tejto práci zmysel.
