Samozrejme, že som unavená aj so seba. Ranné behanie na autobus keď je -5 nie je žiadna slasť. Aj keď vstanem skôr, aj tak sa vždy zabavím a jednoducho vždy dobieham. No, niektorí hovoria, že to zlepšuje moju kondičku.
V autobuse sa da toho veľa počuť. Od nadávok na učiteľov chémie až po sťažnosti zástupkyne školy na svojho šéfa. Áno, ranné autobusy patria žiakom, študentom, učiteľom a profesorom. Milujem tie nekonečné debaty o tom, akými spôsobmi môže žiak sa vyhovoriť, že neprišiel na hodinu. Tieto výhovorky sme používali aj v časoch, keď som ešte chodila do školy ako žiačka. Žiaci sa nemenia, ani výhovorky.
A nemenia sa ani učitelia. Stále majú nízke platy a nedocenenú prácu. Stále sa viac venujú škole ako svojej rodine. Viac majú trápenia so svojimi žiakmi ako s celou svojou rodinou. Krásne to vystihol ten český seriál "My všetci školopovinní". Učitelia sa od školy nevedia odpútať ani keď sú doma, keď môžu relaxovať.
V autobuse možno stretnúť aj zaľúbencov. A to je celkom prijemné. Hoci sa tvárim, že čítam knižku, ich prejavy sa nedajú prepočuť. Asi po pol hodine cestovania mi brnke do uší: "Miláčik, po dvoch týždňochj chodenia by si mohol vedieť už aj moje priezvisko." No, to by mohol :-)
Spolucestujúci je nejaký nervózny. Hm. Cestuje do neznáma. Pýta sa na každú zastávku. Pripadá mi ako oslík zo Shreka: "Už sme tam....?" Pri každej zastávke opakujem, že teda ešte nie.
Dočítala som knihu. Je večer a ja idem späť domov. Ešte musím ísť k mládeži na spev. Teda nemusím, ale mala by som. Nejak sa to natiahlo a tak robím prípravy na zajtrajší deň. O desať minút je polnoc keď zhasínam svetlo. Ešte raz skontrolujem, či je nadstavený budík.
Cestovanie je krásne. Je o ľuďoch.
