
Raz som vybrala Lea na súťaž v recitácii. Má cit pre slovo, ktoré hovorí. Nevyhral, ale žiadna tragédia. O pár dní prišiel s novou knihou a s novým textom. Prekvapilo ma to. Chlapci sa nehrnú do takýchto súťaží.
Počas jarných prázdnin som nebola doma. A tak nebolo pre mňa prekvapením, že schránka môjho e-mailu praská vo švíkoch. Aj napriek enormnej kapacite. Trochu to zapríčinila Leova starká.
Totiž, tá milá pani sa učí pracovať na počítači, objavila internet. Moja mailová adresa nie je tajnosťou a tak mi počas voľných dní začala písať. Veľmi dobre som sa cítila pri čítaní jej mailov. Bolo mi jej ľúto, že som nemohla odpovedať a ak som si uvedomila, že starkej nadšenie upadáva po každom dni, čo som neodpísala. Po prázdninách som rýchlo dávala veci do poriadku. Teta Jožka je neveriaca a tak si myslela, že to je príčina, prečo jej neodpisujem. Ale to vôbec nie je pravda. Poznám jej vnuka a ten je skvelý. A ako hovoríme my Slováci, jablko nepadá ďaleko od stromu. Aj teta Jožka je skvelá. A vôbec nie je stará, to iba podľa názvu. Pri takýchto ľuďoch mi je ľúto, že nepoužívame to nemecké - veľká mama. Teta Jožka je naozaj veľká. Spokojne si v dôchodkovom veku zabezpečiť internet a preháňať sa po ňom, učiť sa niečo nové, veď nikdy neviete, kedy sa vám to zíde.
Obdivujem ľudí ako je Leova starká. Veľkých vo svojom životnom prežívaní a spoznávaní nových skutočností. Takýchto ľudí by mali dať v každej škole na čestné miesto. Keď si predstavím mojich znudených siedmakov s otázkami: "A to na čo? To budem potrebovať? Ak to nebudete skúšať, tak sa to nenaučím...", som ochotná otvoriť múzeum vzácnych ľudí. Leova starká by tam určite bola na čestnom mieste.