Človek si zvykne na všetko. Aj na tie dni v roku, na ktoré sa najviac teší. Veď čo? Každý rok sa opakuje to isté. Hádam len tie darčeky pod stromčekom sa vymieňajú. Aj keď tradičné ponožky nesmú chýbať. Vianoce bez ponožiek a bez knihy... to by bola hotová tragédia!
Tento rok ma zaujali stromčeky. Už počas adventu som si všimla nevšedne modrý stromček rozsvietený uprostred zapadnutej (nie snehom) dedinky. Kedykoľvek som išla popri ňom autom, vždy som pribrzdila a "popásla oči".
Zdobenie stromčekov v našej komunitke bolo tiež špecifické. Každá sme si chcela dať na stromček niečo, čo by pripomínalo domov. Trošku nostalgie a zároveň úcta k rodinným tradíciám. A tak sa na našom komunitnom stromčeku ocitli krásne červená jablká, medovníky, ale aj vlašské orechy. Všetko dotvorené gýčovými poľskými ozdobami. Jednoducho kus domu pred očami.
Najviac ma však tento rok zaujal veľmi chutný stromček. Chutný nebol totiž len slovne, ale naozaj. Ocitli sa na ňom totiž mandarínky a jabĺčka, vlašské oriešky ale aj arašidy, figy a venčeky. Najviac ma však zaujali malé balíčky celofánu previazané modrou stuhou. V balíčkoch bolo uložené musli. My Slováci by sme povedali ochutené ovsené vločky. Stromček hneď dostal pomenovanie "potravinový reťazec".
Vianoce skončili. Stromčeky už nemajú svoju krásu. Strácajú aj svoju originálnosť. Zostanú fotky. A ešte zostanú spomienky, keď sa bude lúpať mandarínka a raňajkovať ovsené vločky. Vianoce nie sú o darčekoch, ale o ľuďoch, ktorí robia sviatky originálnymi.
Týmto článkom chcem poďakovať všetkým, ktorí ma prekvapili tak ako ten stromček - niečím netradičným a krásnym, čo sa ťažko vyjadruje slovami a predsa to zostáva hlboko v srdci.
