Mami, oci, viem, že dnes by som vám mala večer zavolať a povedať vám niekoľko milých slov a niečo smiešne, čím by sme všetci zakryli to, že sa nám chce plakať.
Viem, že sestra určite dobehla aj s deťmi a zjedli všetko, čo bolo pripravené. (Mama sa určite tvárila, že ich nečakala, že to len tak...od včera ostalo.)
Otec sa bude usmievať a žartovať, že by mamu už aj vymenil, ale pravda je taká, že ani na pár hodín by pri sebe niekoho iného nezniesol.
A tak si tu píšem a rozmýšľam, koľko času mi venovali, koľko ich hádok som počula, koľko milých slov, koľko starostí prežili a čo všetko vlastne prežili. Vychovali tri deti - neviem, či veľa, či málo. Ale vychovať slušných ľudí je asi veľa.
Stále, keď prídem domov, cítim úžasnú istotu. Istotu vernosti, ktorá všetko prekoná. Istotu lásky, ktorá aj hory prenáša. Istotu domova, kde vždy cítiť prijatie. Istotu koreňov, ktoré sa nedajú len tak jednoducho vyrúbať a vytiahnuť zo zeme.
Mami, oci! Mám vás rada. Vďaka. Za všetko.
