Bolo to takto - na jar. Chovali sme zajace a otec nám ich zveril. Teda - zveril... Jednoducho to bola naša malá úloha v rodinom hospodárení. Mali sme tých ušiakov asi tridsať a našou povinnosťou bolo každý deň ísť na na trávu.
V záhrade bolo všetko skosené a tak sme podnikli, aj s bratom, výpravu za náš plot. Brat bol starší a tak sme si dovolili nielen zobrať rukavice a trhať, ale zobrali sme si na pomoc aj kosu. Chodili sme už takýmto spôsobom pár dní, takže sme mali zvolenú aj taktiku - brat preliezol plot, prehodila som kosu, prehodila som kôš na trávu, hrable a potom som preskočila ja. Späť sme išli v opačnom poradí - ja, košík s trávou, kosa, hrable a brat. Rýchla a efektívna akcia. Rýchlo sme mali nakosené, pohrabané. Jednoducho, ako hovorieval otec, lenivosť je matkou pokroku.
Tak to bolo aj v jedno popoludnie, keď sme sa vrátili zo školy. Naši ešte neboli doma a my sme ešte chceli niekam ísť. Museli sme si však splniť povinnosť. A tak sme išli. Všetko prebiehalo hladko. Tráva nakosená, pohrabané, už som preliezala plot. Stála som za plotom, brat mi podával košík s trávou. Chytila som ho a položila na zem. Zbadali sme, že ide domov otec. Stál na moste, ktorý je pred naším domom a ešte s niekým rozpráva. Prevrátili sme oči, lebo si určite všimne, že sme mali kosu a budú reči. Brat mi ešte povedal nech odstúpim a chystal sa prehodiť kosu. Práve v momente, keď prehadzoval kosu, veľmi som skričala, chytila si tvár a prehla sa v páse. Otec, na druhej strane dvora, počul výkrik a kosu, ktorá práve dopadla na zem. V tej chvíli pustil bicykel a prekonal svetový rekord v behu na 100 m. Od môjho výkriku totiž neubeho veľa času a otec už bol pri mne. V tej chvili už aj brat preskočil plot a snažil sa mi stiahnuť ruky z tváre.
Pravdu povediac, nepamätám si, čo otec povedal bratovi, ale bolo to niečo o veľkej nezodpovednosti. Rezolútne mi stiahol ruky z tváre a... poriadne si vydýchol. Iba povedal: "Myslel som, že... kosa. To nič..." Vydychoval. Myslím, že brat dostal pohlavok. Otec mi nechtom vybral žihadlo a jemne povedal: "Hádam pre jednu včielku, ktorá zahynula, nebudeš revať ako slon?!" Myslela som si: "Čo včielka, ale čo ja?"
Od toho dňa sme mali zákaz prehadzovať kosu cez plot. V ten deň sme už nikam nešli. Tajne sm dúfala, že nepôjdem ani na druhý deň do školy. Ani opuchnutá tvár nepomohla. Mama povedala, že opuchnutá tvár nie je prekážkou pri písaní alebo počúvaní v škole.
Z celej udalosti sme sa vždy s bratom smiali na tom otcovom behu. Obidvaja sme pochopili, že mu na nás záleží. A veľmi. Aj keď nám o nepovedal, vedeli sme, že sa o nás bojí a veľmi nás ma rád. Aj keď nám to nikdy nepovedal. Otcovia sú takí. Veľa toho nenahovoria, ale ich skutky hovoria za všetko.
Keď som vstúpila do rehole, opýtala sa ma jedna sestra, aký mám vzťah k Bohu. Povedala som je, že taký ako k môjmu otcovi. Bola prekvapená a zarazená. Len pokrútila hlavou a hovorila niečo o tom, že nemožno porovnávať lásku otca s láskou Boha. Nie, to nie. Ale veľmi to pomáha, keď sa je o čo oprieť. Je dôležité vedieť, že niekomu na mne nesmierne záleží.
Venované všetkým, ktorým na niekom záleží.
