Kostol sa pomaličky zapĺňa. Žiadny "nátresk", taká nedeľná pohodová klasika. Málo ľudí, prítmie, veľký pokoj na modlitbu.
V chráme je ticho. Počujem vŕzgať dvere. Nič neobyčajné. Ľudia prichádzajú a odchádzajú. Zrazu vidím siluetu dvoch postáv. Klárka prišla na modlitbu ruženca spolu so svojou maminkou. Klárka má desať rokov a vedľa svojej maminy vyzerá ako jej vnučka. Je tam veľký vekový rozdiel. A nielen to. Aj veľká láska. Trávia veľa času spolu. Ale nie o tom som chcela.
Klárka si sadá do lavice a kýve nohami. Asi je netrpezlivá, alebo len obyčajne detská. Jej mamka ide do prednej časte chrámovej lode. Začína modlitba ruženca. Predmodlievajú sa ženy, matky. Klárkina mama prichádza k nim a kľakne si. Ako matka sa modlí za svoje dieťa. Usmeje sa na Klárku. Z pozadia vnímam tento ich nemý rozhovor. Klárka má v očiach hrdosť. Trošku sa poobzerá po kostole. Akoby chcela povedať: "Počuli ste? Moja mama sa tu za mňa modlí!"
Modlitba pokračuje svojím obvyklým tempom. Klárkina mama celú modlitbu vydrží na kolenách. Je to takmer pol hodina. Mama. Aká úžasná, skvelá mama! Dáva svojmu dieťaťu srdce a starostlivosť. A nielen tú materiálnu.
Pozerám na Klárku. Po modlitbe chytí mamu za ruku a spolu ostávajú na svätej omši. Odchádzam. Ešte sa na túto dvojicu zľahka usmejem.
Ďakujem, teta Naďa, za príklad matky, ktorá keď nestačí na svoje dieťa, či už pre vek alebo chorobu, miesto nariekania ho zveruje pod ochranu inej Matky. Vďaka za príklad.
PS: Nie vždy vydržím kľačať polhodinu na ruženci.
