V dobách MDŽ mi starká spomínala, že existoval kedysi dávno, ešte pred komunizmom, deň matiek. To bol taký zvláštny deň. V ten deň sedeli ženy v kostole podľa počtu detí. To znamená, čím viac detí, tým bližšie k oltáru. Vždy som si to predstavovala a pýtala sa jej, kde sedávala ona. Usmievala sa, tesne po vojne mala iba štyri deti.
Neskôr, keď začala strácať zrak, ukázala mi svoju "materskú" zbierku. Každému dieťaťu vytvorila štvorlístok. Bol tam napísaný dátum narodenia (podrobne - aj obdobie dňa), meno dieťaťa, jeho prvé slovo, jeho prvé vlásky z prvého strihania, kedy urobilo prvé kroky... Kopec maličkostí, ktoré sú dôležité pre matky a neskôr aj pre deti.
Neviem, kde sa tieto vzácnosti stratili, ale boli úžasné. Hovorili veľa o matke i o jej deťoch. Dnes je opäť Deň matiek. Spievajú sa oslavné piesne, tancuje sa, hovorí sa o materstve. V jednej nemocnici sa narodil malý Matej, ktorý potrápil svoju mamičku. Aj tak mu dala pusu na hlavičku.
Často si kladiem otázku, čo je to vlastne materstvo. Je to žena, ktorá porodí? Je to žena, ktorá má odvahu porodiť a vychovať svoje deti? Je to cit? Je to album fotiek a drobností?
Podľa mňa je materstvo prístav, do ktorého je možné vždy sa vrátiť. A je jedno, či je to materstvo duchovné alebo telesné. Dôležité je, aby bolo kam sa vrátiť a napriek trápeniam povedať: Mami, mám ťa rada.
V tento deň ďakujem za dar mojej maminky a zároveň tej nebeskej. U oboch mám vždy otvorenú náruč. Vždy. Nielen v deň, keď znejú piesne...
