Samozrejme, že to vymyslela sestra. To je taký náš domáci gejzír nápadov. Chcela, aby keď príde celá rodina, aby si všetci spomenuli na starkú v tých časoch, keď bola zdravá a rozdávala optimizmus a lásku všetkým okolo seba.
A tak otec doniesol malú drevenú truhličku a na kuchynský stôl vysypal hŕbku fotografií. Začali sme sa v nich prehŕňať a vyberať. Babča Kamča (ako sme ju v poslednom období volali) si nechávala iba naozaj dôležité fotky. Jej mama, ktorá zomrela, keď ona mala štyri roky, a ktorej hrob po premiestnení cintorína už nikdy nenašla. Jej otec ako vdovec, ale i ako ženích na druhej svadbe so svojimi deťmi. Fotka so súrodencami - moje deti, tvoje deti a naše deti. Fotka z meštianky, prvé písmená.
A potom fotky zo služby - Praha, Piešťany, Masarykov pohreb, rodina, u ktorej slúžila.
Medzi fotkami nebola jej svadobná fotografia. Asi ju nikdy ani nemala. Potom nasledovali fotky detí a miest, kde bol jej manžel ako horár prekladaný. Každé zo šiestich detí sa narodilo v inom meste či dedine. Svadobné fotografie detí, neskôr fotky vnúčat.
A tak sme sedeli a nevedeli, ktorú fotku vybrať. Každá bola vzácna a ku každej sa viazal nejaký príbeh. Otec sedel s nami a ku každej fotke povedal všetko čo vedel.
Keď sme sedeli na kare, tak fotky boli oproti nám. Každý sa pri nich zastavil a začal hovoriť. Vlastný príbeh, iný ako ten otcov, vlastné spomienky na tú chvíľu. A tak sme počúvali a usmievali sa (napriek smútku). Nachádzali sme sa na fotkách a porovnávali svoj vek. Každý len povzdychol aký mala babka ťažký život. Mala ho skutočne ťažký. Napriek tomu, sme všetci mysleli na tie chvíle, keď navarila tie najlepšie jedlá (žiadna mama nevie variť tak dobre ako starká), keď nás posielala do hory pre šišky, či s nami hrávala "človeče". Ako sme v horárni počúvali v jeseni všetky zvuky z lesa a trošku sa aj báli. Pri tom všetkom bola starká.
Teraz tu nie je. Ostali fotky. A ostalo ešte niečo. Ostali sme my. A tak ako ona sa posledné roky vrúcne modlila za nás, tak teraz určite na nás vrúcne pozerá z večnosti.
