Lekári majú na to iste svoj názor a plné ústa rád. Zub je v podstate maličkosť. Drobnosť, ktorá prinúti rozmýšľať a zamyslieť sa.
A tak môj boľavý zub, ktorý sa volal zub múdrosti, zapôsobil ozaj múdro. Keď začal rásť, mal s ním robotu chirurg. A mňa naučil vnímať ľudskú bolesť. Nie len tú svoju, ale každú. Naučil ma byť citlivou a vnímavou pri chorobe a utrpení toho druhého. V bolesti človek cíti aj silné buchnutie dverí ako útok na svoju osobu a tak som sa naučila ticho zatvárať dvere. Naučila som sa, že dávať chorému "zaručené" rady o stave a liečení jeho choroby, veľmi na psychike nepomáha.
A prešlo pár rokov a zúbok, na ktorý nedosiahla žiadna zubná kefka, sa pokazil. Po vytrhnutí za ním bolo prázdno. Nie len tie krvácajúce ďasná, ale také skutočné prázdno. Ako keď odíde niekto, koho veľmi dobre poznáte. Bolesť po odchode zostala.
A tak zub múdrosti dokázal svoju múdrosť.
