Pre mňa je takýmto človekom môj otec. Poviete si, že to nie je nič zaujímavé. A ja súhlasne prikývnem hlavou. Starostlivý otec rodiny, to by mala byť zrejme samozrejmosť. Mám však aj veľa známych a priateľov, ktorí občas prídu navštíviť aj mojich rodičov. Keď sa po čase stretneme, všetci povedia: "Máš úžasného otca!" Neviem, čo je na ňom také úžasné. Je príliš obyčajný a príliš ľudský.
Celý život robil na družstve a nepoužíval nadávky. Ako výchovný vzor dal seba: "Keď budete chcieť nadávať alebo hrubo hovoriť, najprv to budete musieť počuť odo mňa". A tak nik zo súrodencov sa to nenaučil, lebo sme to nikdyod otca nepočuli.
Nehádal sa s mamou. Nemal na to dôvod, aby kričal alebo ju, nebodaj, bil. Keď sme sa ho na to pýtali, tak povedal, že vie, že maminku to prejde a preto nie je dôvod jej s krikom odpovedať.
Občas sa opil. Vtedy sme všetci zmĺkli a trošku sa báli. Nemali sme sa čoho. Otec sa za túto slabosť pred deťmi hanbil. Keď sme boli na internátoch a tešili sa na piatkové príchody domov, vždy nám pripravil nejaké prekvapenie.
Otec často mlčal. Aj teraz často mlčí. Vie, že sa neoplatí hovoriť o všetkom, čo život prináša. Je to jeho devíza. Ľudia vždy s napätím čakajú, čo povie. A všetci vedia, že to bude dobré, lebo neplytvá slovami. Učitelia by mu asi povedali, že nás mal viac chváliť, viac nás pohládzať. Toto nerobil, ale aj tak sme vedeli, že nás všetkých miluje.
Kto hľadá človeka s veľkým Č, tak ho určite nájde. Ja nehľadám, mne bol darovaný. A je krásne mať takýto dar a ukazovať ho iným. Ak to beriete, že som sa chcela pochváliť, tak to tak pokojne zoberte. Možno som vám len chcela ukázať, že existujú aj normálny otcovia a nemusia byť v televízii, aby ich všetci obdivovali.
