Ubolený princ Blázonko sa predieral tmou. Toto ešte nezažil. Plač, zrada najlepšieho priateľa, útek z domu, nezodpovednosť Kráľovskej rady... Naozaj, skutočne bláznivé kráľovstvo so skutočnými bláznami.
Princ Blazonko si začal uvedomovať biedu kráľovstva, v ktorom žije. Smiech, dobrá nálada, smiešne poznámky na kamarátov, štipľavé poznámky na dvoranov a cynické poznámky na ľud. Toto všetko bolo len pozlátko kráľovstva, v ktorom princ žil. Začínalo sa mu to v hlave zrovnávať. Začínal veci pomenovávať - pokrytectvo, hanba, faloš, pretvárka. Začalo sa mu hnusiť celé kráľovstvo.
V hĺbke duše nadával na svojho otca, kráľa Blázna, že to on je ten nezodpovedný a zlý kráľ. A keby len kráľ! Ale je aj nezodpovedným otcom... Ako ma mohol takto vychovať? Ako mohol dovoliť, aby sa jeho syn stal netvorom? Ako dopustil, že jeho syn musí plakať, aby pochopil pravdu?
A vlastne, čo je to pravda? Byť princom Bláznivého kráľovstva? Stať sa nezodpovedným, nevyzretým človekom a vlastne skutočným bláznom, ktorý má síce stále dobrú náladu, ale ľudia jeho kráľovstva ho nenávidia, lebo trpia. Toto všetko bežalo Blázonkovi hlavou. Nie, nebežalo...toto všetko mu hlavou priamo letelo. A tak ako mu leteli myšlienky, tak mu leteli aj nohy. Bola tma a tak sa ani nepozeral kam ide. Vedel len jedno. Musí ujsť z tohto Bláznivého kráľovstva!
Na chvíľu pribrzdil a obzrel sa smerom ku kráľovskému hradu. Už ho nevidel. Pozeral sa teda na miesto, kde tento hrad tušil. Pomaly mu začalo dochádzať, že urobil chybu. Nemal utiecť bez rozlúčky. Teraz už bolo neskoro. So slzami v očiach sa otočil a urobil krok. Ten ďalší krok už bol za hranicami vlastného kráľovstva.
Princ Blázonko sa ocitol v kráľovstve Poznania. Len on netušil, kde vlastne je.
