Princ Blázonko skôr ako do svojej izby však zašiel za svojim priateľom. Jeho priateľ - knieža Samko - bol veľmi prekvapený, že Blázonko pôjde do sveta. Hneď sa snažil o to, aby nikde a nikam nešiel. Dokonca pristúpil aj k podplácaniu. Zašiel za radcami, ktorý zasadajú v Kráľovskej rade a ponúkol im finančnú pomoc, ak zvolajú radu ešte raz a rozhodnú, že Blázonko nikde nepôjde.
Knieža Samko bol totiž samotár a vlastník. Chcel vlastniť vždy všetkých, ktorých si obľúbil. A Blázonka mal naozaj veľmi rád, lebo sa mu to hodilo. Princ bol predsa synom kráľa Blázna a to malo svoje výhody. Knieža Samko si mohol robiť v kráľovstve čo len chcel a aj to veľmi využíval.
Lenže u Kráľovskej rady nepochodil. A tak začal plakať a hnevať sa... no a toto bolo v Bláznivom kráľovstve zakázané! Nesmelo sa plakať! Mohlo sa tu len usmievať a posmievať. A tak Samko, ktorý chcel mať len všetko sám pre seba, si začal robiť robiť žarty z princa Blázonka.
Posmieval sa princovi, že to nezvládne, že sa stratí, že cestu, ktorou pôjde, bude neschodná... Jednoducho, ustavičné posmievanie. Princa Blázonka to dopálilo. On bol ten, kto sa mohol posmievať! On bol ten, ktorý mohol hovoriť štipľavé poznámky! On bol ten, kto si mohol dovoliť žarty na cudzí účet! A tak si princ Blázonko nemiestne zažartoval pred otcom kráľom Bláznom na účet kniežaťa Samka. V tom momente sa stala vec, ktorá sa v Bláznivom kráľovstve ešte nikdy nestala. Knieža Samko, ktorý všetko chcel len sám pre seba, sa urazil a buchol päsťou!
Cesta princa Blázonka sa po tomto incidente musela uskutočniť ešte rýchlejšie ako to všetci čakali. Princ Blázonko sa veľmi rozplakal a ešte v tú noc odišiel z hradu Bláznivého kráľovstva do tmy svojej krajiny.
