Princ Blázonko sa ocitol v krajine Poznania. Netušil, kde je. Slzy sa mu liali z očí ako dážď v jeseni a preto opäť nevidel. A keď nevidel, tak zakopol. Zakopol o človeka.
Princ zrazu zbadal obyčajného človeka, ktorý pracoval. Zdalo sa mu to čudné a zvlášne. Hneď chcel povedať nejakú poznámočku, ale si uvedomil, že v tejto krajine nie je princom a preto iba čosi nezvyčajné zamrmlal a chcel človeka obísť. Lenže človek, volal sa Môj, si ho hneď začal obzerať a pristavil ho otázkou, či sa nevie pozdraviť. Princ Blázonko očervenel. Skôr od hnevu ako od hanby, ale musel ísť s pravdou von. Nevedel, čo to znamená sa pozdraviť. Môj sa chvíľu čudoval, ale potom pochopil, že tento cudzinec si zaslúži pozornosť, lebo toho skutočne veľa nevie.
A tak Môj začal učiť princa Blázonka. Hoci vôbec netušil, že je princom, zdal sa mu nejaký podozrivý. Musel ho učiť pozdraviť sa, prihovoriť ľuďom. To prihovorenie bolo zvlášť ťažké, lebo Blázonko sa nerád zhováral s obyčajnými ľuďmi. Môj bol však neoblomný a preto učil princa, ako sa má správne rozprávať, aby niekoho neurazil; aby povedal pravdu, aj keď mu je to ťažké; aby sa vedel priznať, keď niečo vyviedol. Toto boli pre Blázonka ťažké veci. Skôr sa naučil držať v rukách lopatu, obstrihávať stromy a píliť drevo.
Blázonko pochopil, že aj fyzická práca je dobrá vec. Hoci už nemal jemné ruky, vedel si vážiť veci okolo seba. Dával si pozor na tanier, z ktorého jedol, lebo ho musel aj umyť. Môj sa tešil! Z Blázonka sa stával pozorný spoločník a dobrý spolubývajúci. Dokázal rozoznať, čo je dom a čo domov. Vedel privítať hostí a nezazeral na prichádzajúcich, ktorí si prišli niečo požičať.
Môj si uvodomil, že je potrebné Blázonka zoznámiť s viacerými ľuďmi. A tak ho zoznámil s rodinou miestneho učiteľa Veda, s jeho manželkou Vedkou a dcérou Múdrou. Táto rodina prijala Blázonka a začali ho učiť. Princ začal dostávať lekcie zo života.
