Nový deň som privítala s radosťou. Potrebovala som to všetko, o čom som rozmýšľala zo seba dostať. Potrebovala som hovoriť, lebo by ma zadusili vlastné myšlienky a pocity. Zrazu som bola tvárna ako hlina v hrnčiarových rukách. Potrebovala som dať smer všetkému čo robím, ako žijem, čo ďalej. Zaklopala som na Števkove dvere a rýchlo otvorila. Bol tam jeden chalan. Plakal. Bol to zvláštny pocit, vidieť uslzeného mladého muža. Ešte som asi nikdy nevidela muža plakať. Zrazu mi bol taký blízky! Musela som chvíľu čakať. Tá chvíľa bola nekonečná, hoci to trvalo naozaj len niekoľko minút.
Števko už tušil, že prídem a tak som ho zasypala všetkým tým, čo som za posledné dni a hlavne noci prežívala. Chápal ma a prikyvoval. Čakala som, že mi na to niečo povie, že ohodnotí tieto moje pochody. Nič nehodnotil, nekritizoval, neposudzoval. Len ticho počúval. A potom urobil to, čo kňaz robiť má. Oslobodil ma z vlastného väzenia.
Posledné dni už prebiehali normálne. Spala som, jedla som, počúvala zamyslenia, rozmýšľala o predloženej látke. Všetko už bola dobré. Počas týchto dní som pochopila čo je vernosť. Nie je to eufória, nie sú to krásne pocity, nie je to veľkosť myšlienok či nadchnutie sa za nejakú vec. Vernosť je pokoj. Aj vtedy, keď je ťažko. Aj vtedy, keď vlastné Ja valcuje svojím egoizmom spoločenstvo. Aj vtedy, keď som unavená. Vernosť je vytrvalosť v začatom diele. Zrazu som vedela kto som a čo chcem. Nezáležalo mi už len na vlastnom prospechu. Teraz som začala chápať aj toho môjho bláznivého šéfa, ktorý mi z vlastného vrecka na úkor dovolenky zaplatil pobyt na duchovných cvičeniach. Stal sa bláznom, aby potlačil svoje ego. Tomuto chcel naučiť aj mňa.
V záverečný deň cvičení sme začali rozprávať. Všetci desiati sme sa popredstavovali. Zistila som, že sú to všetko vysokoškolsky vzdelaní ľudia, takmer z celej krajiny. Bola tu Janka – učiteľka, Natália – mladá lekárka pracujúca v hospicovom zariadení pre deti, Andrej – ekonóm, Miňo – konzervatorista. Ten vytiahol aj svoj saxík a večer pri sviečkach nám zahral svoje obľúbené skladby. Nikdy sa mi saxofón nezdal taký pekný nástroj ako práve v tento večer. O sebe som nemala čo povedať. Všetci sa len zasmiali, keď som im opisovala, ako ma tu prihlásil môj šéf. Ako som takmer dostala porážku, keď mi odovzdával prihlášku. Potom sme sa veľa vypytovali Števka. S pokojom nám odpovedal na všetky otázky. Boli snami aj manželia, ktorí sa o nás počas týchto dní starali. Skvelý manželský pár! Obdivovala som ich. Ujo Miťo, ako sme začali familiárne toho pána volať, bol veselá kopa. Ani sme nespozorovali ako nám ubehol čas. Zbadali sme sa, až keď Barbora vykríkla, že je už vlastne ďalší deň. Bolo nám spolu fajn a nechceli sme to len tak ukončiť. Ešte chvíľu sme posedeli. Bolo pekné aj spolu mlčať.
Odchádzam z Tichomírova. Toto miesto nebolo až také tiché a pusté, ako som si predstavovala, keď som sem pred šiestimi dňami prišla. Bola som oddýchnutá a mala som energie aspoň na ďalší rok práce. Spýtala som sa, či v čase, keď mi dôjde olej vernosti, môžem prísť opäť. Všetci mi prikývli.
Teta Alica, manželka uja Miťa, mi zabalila slivkový koláč, ktorý mi tak chutil. Pribalila mi aj recept, aby som si ho niekedy urobila aj sama. Povedala som jej, že to ju prídem niekedy radšej navštíviť. Potešila sa, keď počula, že už nie som nabrúsená na toto miesto a že ešte prídem.
Keď som dvíhala na plecia ťažký vak, s ktorým som sem prišla, prišiel ku mne ten uslzený mladík. Nebol uslzený, bol krásne vyrovnaný so sebou i so životom a zdalo sa mi, že aj fyzicky opeknel. Od včera som vedela, že sa volá Matej. Zistili sme, že pochádzame z toho istého kraja a tak pôjdeme domov jedným vlakom. Vlak, na ktorý sme nastúpili, nás spojil. Už sme spolu začali cestovať každý deň.
V pondelok som prišla do práce s veľkou kyticou ruží. Všetci kolegovia na mňa začudovane pozreli. Zaklopala som na šéfovu kanceláriu a podala mu kyticu. „Ďakujem za ticho.“
