A tak si čítam časopis. Do vlaku vstúpi partia mladých dievčat. Začínajú rozhovor. Všetkým v kupé je jasné, že oproti si sadli novinárka z bulváru a dve hudobníčky, ktoré sa chú presadiť v slovenskom hudobnom svete. Dohadovali zverejnenie fotiek a pod. Na chvíľu som zdvihla oči, ale opäť som sa začítala.
Tesne pred tunelom mi zazvonil mobil. Poznáte to. Sú ľudia ako z tej pesničky...ozve sa raz za rok, všetko musím nechať... Skladám časopis a dviham mobil.
- Prosím.
- To si ako dlho doma z Hondurasu?
- Bol si pozrieť aj na Haiti?
- Aha.
- Veď, ale na maláriu sa musia brať nejaké lieky. Či?
- Hej, veď v Martine je také oddelenie.
Zraky všetkých v kupé zrazu bol na mne. Vedela som, že tunel ten telefonát zruší a tak som ani nevyšla von. Zbadala som rozšírené oči cestujúcich okolo mňa.
Nie, nebola som na článok do bulváru. Len som zrazu hovorila o iných hodnotách. Keď sme prešli tunel a mne opäť zazvonil mobil, chcela som odísť na chodbu. Ľudia z kupé ma zadržali, aby som ostala, že im to nevadí. (Hm, nevadí, ale počúvali všetci :-) )
A tak som pokračovala v začatom rozhovore. Haiti, Honduras, Albánsko. Misie a misionári. Choroby a lieky. Lekári a dobrovoľníci.
Keď som zložila. Všetci s údivom na mňa pozerali. Aj tie hudobníčky a novinárka. Nehovorila som o diétach, ale o hlade. Nehovorila som o sláve, ale o práci. Nehovorila som o peniazoch, ale o hodnotách.
Ďalej som si čítala svoj časopis. Z jeho stránok sa na mňa usmieval Vladimír Krčméry. Asi jediný, aj cez stránky časopisu, chápal o čom som hovorila.
Ďakujem všetkým, ktorí rozumeli.
