Siedmaci sedia v triede a čítajú beletrizovaný životopis spisovateľa. Nič zvláštne sa nedeje. Nerozumejú, pre mňa, bežným slovám. Tak ich zastavujem a hovorím čo, ktoré slovo znamená. Snažia sa porozumieť.
Občas sa stane, že aj po vysvetlení slova nevedia v tej vete nájsť pointu, zmysel tej vety. Ach. Vzdychnem si. Tieto deti nerozumejú toľkým veciam! Ako tak zvládnu prirovnanie. Ostatné básnické figúry sú im neznáme. Metafora, personifikácia. O frazeologizmoch už ani nehovorím. Jednoducho nevedia, čo znamená, keď im človek povie niečo o Gordickom uzle alebo niečom podobnom.
Hrôza nastáva pri našom najväčšom básnikovi. Nerozumejú mu ani slovo. A pri vetách z Letorostov sa chytám za hlavu a smejem zároveň.
Toto je čítaný text:
Mňa kedys' zvádzal svet, mi hovoriac:
Reč, ktorú z domu vieš, ó, jak je lichá!
Jak biedny nástroj ona pre snem prác,
čo žitím srdca sú a duchu pýcha…
Ta pohoď totú handru, odev vetchú,
do ktorej hriech je haliť pomysly;
máš krídla, známe, — no máš ich var' k letku?
Jak však, keď strapy tebou ovisli!? —
Škoda, že nemám zvukovú nahrávku. Ale niektoré slová boli skutočne "poangličtené". Napr. lichá - čítaj "ličá", odev vetchú - čítaj "vetčú". Najhoršie bolo, že nik zo žiakov sa ani nezastavil nad tým, že je to zle prečítané.
Chudák Hviezdoslav. Asi to myslel dobre, keď písal:
Ó, mojej matky reč je krásota,
je milota, je rozkoš, láska svätá!
Škoda, že je v našom jazyku toľko cudzích slov, že ani vlastné slová už nepoznáme.
