A tak mali čas. Sedeli sme na koberci a pozerali kade-tade. Pri takýchto diskusiách, čo slovo - to správna odpoveď. Nik sa nemusí hlásiť, každý každého počúva.
A tak začal malý filozof Mišo. Nebo ma viac významov. Jeden môže byť obloha a ten druhý... na ten, ktorý sa pýtate.
Dianka pokračovala, že nebo je tam, kde je láska.
Dávid hovoril čosi o úprimnosti a pokoji. Zakončil to pesničkou - Pokoj v duši.
Patrik a Natália mali spoločnú myšlienku o nejakom mieste a rozhovorom o Bohu.
Do prostriedku kruhu som položila pekný rozrastený brečtan. Nebo je miesto, kde býva Boh. Boh býva v našom srdci. Je v našom srdci nebo? Hlasovanie skončilo v neprospech neba v našom srdci. Nesúhlasila som. Pozrite na ten kvet. Bol malý, bezvýznamný. Keď sme sa oň starali, začal rásť, košatieť, zbohatol a zostrol. To je naše srdce (duša).
Aha. Povedal Mišo, akože rozumie. Nebo je všade tam, kde sa robí niečo dobre.
Dávid zakontroval. Vy teda hovoríte, že nebo nie je po smrti, ale je už teraz v našom srdci? (Nič som nepovedala, kde zobral to "vy hovoríte" netuším.)
Lucia povedala, že nebo a láska majú teda jeden význam.
Ferko sa do diskusie nezapojil. Nerozumiem o čom hovoríte. A žiadne nebo ma nezaujíma. Som rád, keď nemusím byť v škole a môžem sa hrať doma pri počítači a nik ma neruší.
Janko mu takmer prikývol. (Ako prvák si dokázal naprogramovať vlastný prehliadač.) Potom ale pozrel na ten brečtan uprostred. Hej, nebo je v nás. Žijeme ho už teraz. Musím to povedať ockovi, že nebo nie je až po smrti.
Dospelí sú čudní. Oni si myslia, že nebo je až neskôr. Zakončil Mišo.
Rozišli sme sa po triede a deti si začali kresliť. Čo kreslíte? Predsa nebo.
A väčšina z nich začala kresliť svoju rodinu pri kuchynskom stole.
