Noc zo štvrtku na piatok bola akási krátka. Potrebovala som prefotiťmateriál pre päť tried. Rozstrihať a poupravovať vybraný materiál.Každú vekovú kategóriu som musela akceptovať.
A tak som v piatok ráno vstupovala s rozochvením do triedy malýchdruháčikov, kde som chcela začať hovoriť o zázraku života. Nebolo trebaveľa hovoriť. Predbehli ma. A tak sme hovorili o tom, ako sa správajúbudúce mamičky. Hovorili sme o rytieroch a ich princeznách. Zrazu sapekne po sebe usmievali. Keď som im ukázala obrázok nenarodenéhodieťaťa, tak mali z toho radosť. Jéj, aj ja som takto vyzeral? Jéj, ajja som si cmulkala palček? A to som vedel plávať? A to som bola asi akámalá, ako toto pravítko? Kreslenie budúcich mamičiek alebo nenarodenéhodieťaťka bolo len krásnym zavŕšením hodiny.
U deviatakov to bolo iné. Mala som pre nich pexeso. Na jednej stranevývinové fázy dieťaťa a ako prislúchajúca časť dvojice bol text.Pracovali v skupinkách s utajeným dychom. Hovorili sme o začiatkukaždého jedného z nás. Biela stužka ako symbol nenarodeného dieťaťa bolv triede samozrejmosťou.
Bolo mi smiešne, keď si chlapci deviataci ohmatávali bruško a pytali saako to všetko prebieha. Odporúčala som rozhovor s mamičkami, aby impovedali, ako to bolo s nimi. Jedno dievča začalo rozprávať. Hovorila,že sa s mamkou rozprávala o priebehu tehotenstva. Dala si porozprávaťkaždú maličkosť a jej mamka na všetko s láskou odpovedala. Povedala, žeto bol veľmi pekný deň a od toho dňa sú si s makou bližšie.
Zázrak života. Nemuseli sme hovoriť veľa. Hovorili sme o podstate. Život je dar.
