Drahý brat v habite!
Toto oslovenie mi vždy napadne v spojení s tvojou osobou. Pripomína mi situáciu, keď sme chodili po klenbe želivského kostola - ja v čiernom a ty v bielom habite, a rozprávali sme sa o pomeroch v cirkvi na Slovensku a v Čechách. Bol si vtedy ešte len študent na Karlovej univerzite a ja som si dovolila v tejto inštitúcii na prednáške z gréčtiny zaspať.
Ale nepíšem ti pre spomienky. Píšem ti, lebo som si prečítala tvoju knihu. A čítala som ju tak ako sa pije čerstvá voda v horúcom lete - dychtivo. Poznám tvoje knihy, aj tvoje zamyslenia, poznám tvoje zbŕklosť, aj takmer 100% perfekcionalizmus. A naprek tomu ťa vždy znova a znova spoznávam v každom zamyslení. Keď si sa z egoistického novinára premenil na kňaza, keď si sa zo študenta premenil na priateľa, keď si sa z hrubého a neotesaného premenil na jemného a krehkého. Takto ťa vidím cez tvoje zamyslenia, ktoré nie sú len o viere, o kresťanstve, o videní svojho malého sveta, ale o spoznaní a túžbe podeliť sa.
Táto tvoja túžba je však zradná. Nie každý ťa dokáže pochopiť, nie každý vie oceniť srdce "na placi". Ale neboj sa. Nájde sa dosť ľudí, ktorí tvoju osobnú skúsenosť uvidia vo svojom živote a povedia si: "Toto je také moje deja vú, toto predsa poznám aj keď som to nežil." Takýchto čitateľov ti prajem čo najviac.
Neviem či sa tvoja kniha dostane aj pod vianočný stromček, ale keď nie, tak určite si nájde čitateľov, ktorí si ju radi prejdú pri x-tom reprizovaní Mrázika či Popolušky. A možno si nájdu chvíľu, aby sa nestratili a využijú čas otvorených kostolov...len tak...aby doplnili to, čo chýba tvojej knihe. Aby si doplnili 39 zamyslenie...to vlastné.
