Prídem večer domov a hneď vo dverách zakričím, že som tu. Z obývačky sa ozve tlmené: "Pssst!" Beží nejaký film a mama rozmýšľa za hlavného hrdinu, čo má urobiť a ako sa má prejaviť. Pár hodín na to beží v telke šport. Už nezaznie: "Pssst!", ale burácajúce slová, ktoré hodnotia výkon družstva či rozhodcu. Poznám to. Vlastne, asi to pozná každý človek. Sú relácie v televízii, ktoré vás privádzajú k slzám. Plačete a rozprávate, ako to majú iní ľudia ťažké.(Vzlyk.) Chúďatká, veď si ani vlastných rodičov nepoznajú. (Vzlyk.) Hlúpa žena, čo si ho zobrala. (Vzlyk.) Aké je krásne po rokoch sa stretnúť!(Vzlyk.) A v domácnostiach sa to len tak hemží slzami a vzdychmi. Keby však niečo také postihlo moju rodinu, tak s tým na bubon nejdem. Iste také veci nepoviem. (Nech hovoria iní, ja si len poplačem.)
Šport sa mi teda páči viac. Tam je miesto presolenej polievky aspoň dobrá zábava. Čo sa tam háčkuješ, žene si mal doma pomáhať! Kam to ten rozhodca pozerá, na očné by mal ísť! (Tresk päsťou do stola, aby bol väčší účinok slov.) No to je chudááák, čo ten tam robí? (Tresk päsťou.) Po takýchto výlevoch mám chuť si pustiť J. Nohavicu a vypočuť si ďalšie nadávky z radu krásnych a milých, ktoré vlastne nevedia ani uraziť. Emócie teda vládnu svetom. Aspoň tým slovenským svetom určite. Ak sa nezapozeráte na televíziu, ale chvíľku sa budete venovať ľuďom, ktorí okolo vás sedia, možno sa dozviete oveľa viac o ľuďoch ako o programe. Ale stojí to za to. Je to vlastne dokumentárny film o ľudských dušiach a ich prežívaní. A ľudia sú vždy perfektný objekt k sledovaniu. :-)
