Moderná Európa si myslí, že smrteľne chorí ľudia tu nemajú čo robiť. Asi najväčším svedectvom pre nás všetkých môžu byť posledné hodiny pápeža Jána Pavla II. Nebol podporovateľ eutanázie a tak aj svoje bolesti dokázal prijímať s vierou a vytrvalosťou. Bolesť a utrpenie majú v živote každého človeka význam. Aj keď so mnou asi teraz nesúhlasíte.
O hospicoch na Slovensku sa toho veľa nerozpráva. Väčšina ľudí to považuje za domy, kde ľudia zomierajú. Ale to je iba časť pravdy. Hospic je v prvom rade miesto, kde chorí zomierajú dôstojne. A to je veľmi dôležité. Nepredlžuje sa im tu umelo život, ale vnáša sa im viac života do dní, ktoré prežívajú. Majú do posledného momentu kontakt s ľuďmi, lekármi, ošetrovateľmi, s príbuznými. Majú možnosť duchovnej pomoci a to bez rozdielu rasy či náboženstva. Ich život má význam do poslednej chvíľky.
Hospicová starostlivosť na Slovensku zároveň učí dobrovoľníkov ako sa majú k takýmto ľuďom správať, ako sa s nimi majú rozprávať. Učia rodinných príslušníkov ako sa majú vysporiadať so situáciou, ktorá sa stala v ich rodine. Hospic nie je nemocnica. Tu nebudia pacieta o 6.00, aby mu podali lieky. Reguláciu liekov si vlastne určuje pacient sám.
Nebojme sa hospicov. Sú plné života a dôstojného umierania. Smrť sa totiž dotkne každého.
