Okrem toho, že sme sedeli v miestnosti, kde som sa pozerala na obraz svätého Jána Nepomuckého, ktorý ma strašne rozčuľoval, stretli sme sa dobrá partia ľudí, ktorí chcú spoločne niečo dokázať.
Sedieť dva dni a po dosť náročnom týždni tiež nebola žiadna výhra. Priznám sa, občas som aj pridriemla. Hlavne, keď sme mali teoretickú časť a ja som sa cítila taká unavená, že som nedokázala ani počúvať.
Lepšie to bolo na druhý deň. Partia sa zohrala a dážď vtipov, ktoré sme začali rozprávať sa len tak lial na naše hlavy. Zrazu nám každá vec niečo pripomenula a my sme sa smiali skutočne takmer zo všetkého.
Jedno z praktických cvičení, ktoré sme absolvovali, bolo aj hranie na rôznych hudobných nástrojoch. Väčšinou to boli nástroje, ktoré boli vyrobené doma na kolene a tak mali svoju nezameniteľnú príchuť. Rôzne imitácie hudobných nástrojov rôznych národov neboli výnimkou. A tak som sa dostala aj k hre na apačských husliach. V živote som na husliach nehrala, ale tieto apočské boli špecifické v tom, že mali len dve struny a zneli trochu inak ako normálne husle. A tak sme si sadli na koberec - ja apačské husličky do ruky, Milica domácky vyrobené bongo a začali sme koncertovať. Vážna tvár patrila ku koncertu.
Na tomto stretnutí som prišla na to, že všetko vydáva svoj zvuk. (Ono to človek vie, ale zabúda si to uvedomovať.) A tak som mala zrazu päť rokov a spokojne som sedela na koberci a bubnovala, udierala paličkami, hrala na husličkách, búchala do bonga. A možno som v tej chvíli objavila v sebe dávno zabudnuté dieťa a konečne som sa mohla spokojne pohrať.
Ďakujem všetkým, s ktorými som tento víkend mohla prežiť a vďaka aj úžasným lektorom, ktorí sa nebáli nám dať všetko do rúk.
