Keď sa povie denník, aby väčšine žien nabehne nejaký romantický film, mužom asi nejaký dobrodružný. Mne sa pri slove denník počas tohto leta začala vynárať úplne iná dimenzia.
Teda, od začiatku. Jaro bol môj farár, ale iba rok. Keďže bol živel - rýchlo sa učil, rýchlo zoznamoval s ľuďmi, rýchlo... (všetko robil rýchlo) - po roku prijal ponuku na misie. A aby to nebolo také jednoduché, tak prijal misiu do Charkova. Mesta, kde ešte nikdy nepôsobil katolícky kňaz. Jeho rýchlosť a schopnosť "byť živlom" (inak sa to ani nazvať nedá) si hneď získala množstvo ľudí. A tak sa misia rozrastala. A prišlo opať aj sťahovanie.
Štúdiá a pastorácia v Chicagu. Tam sa stal z neho doktor, samozrejme teológie. Napriek titulu ostal naďalej živlom a hlavne misionárom, ktorý sa rád naučí nové veci a nové jazyky a...všetko potrebné.
Vo februári tohto roku sa ocitol na Hondurase. Mimo civilizovaný svet, mimo všetkého a všetkých. Naučil sa piť kokosové mlieko, zvykol si na tarantule, zvládol španielčinu a nejaké dialekty. Ostal živlom - takým naozajstným človekom s veľkým srdcom, ktoré pre tých najchudobnejších urobí veľa, za krátky čas a plným priehrštím. Bez nároku na odmenu, s radosťou v srdci.
Nechcem tu uvádzať časti z tohto denníka, na to nemam nárok. Ale ked to bude možné, rada urobím recenziu a odporučím vydavateľstvo. číta sa to tak, ako sa pije dobrá slivovica, na jeden dúšok a potom ostane príjemne teplo. V tomto prípade pri srdci.
Jarko, ak toto čítaš, tak ťa len chcem povzbudiť, aby si pokračoval. Ani nie tak v písaní denníkov ako vo svojich modlitbách a prácach pre chudobných. Aj ked si pri tom stále hladný.-
