Pred nedávnom sa mi stalo, že som napísala jeden článok. Ozval sa jeden pán, že čo ho opisujem. Prekvapenie. Pre mňa určite, lebo toho pána ani nepoznám a tak som nevedela, či sa mám smiať alebo mu dať prednášku o tom ako sa nemá identifikovať s postavou, ktorá je fiktívna. Nuž, ale nevysvetľovať je ľahšie. Ani netuším, že moje archetypy sú tak skutočné.
Ďalšou zarážajúcou vecou pre mňa je, keď sa s niekým dohodnem a ten človek poruší pravidlá. Keď sa opýtam, prečo, odpoveď je, že osoba si myslela, že ja som už na to zabudla a teda dohodnuté záväzky neplatia. Dobrá hlúposť. Dohody sa nerobia preto, aby sa porušili, ale preto, aby sa uskutočňovali.
Existuje vec, ktorú vyslovene neznášam. A to je projekcia môjho myslenia. Ja som si myslela, že ty si myslíš... Po takejto vete ma vynáša. Ako si môže niekto myslieť, čo si ja myslím. Je to priestor pre domýšľavosť ale nie pre komunikáciu. Ja si myslím, že ty si myslíš - to nie je veta, to je rovno povraz smrti.
Zabudnúť odovzdať odkaz je síce vec zlá, ale keď sa rieši cez tretieho (a zvlášť nadriadeného) človeka, tak je to tragédia, ktorá v jednom momente zabije rovno troch ľudí. Zaseje nedôveru a nastane silný komunikačný blok. Škoda. Vlastne, prečo boli vymyslené telefóny?
Skúsme predísť takýmto žabomyším vojnám, ktoré trieštia ľudské spolužitie. Hovorme a snažme sa počúvať. To je priestor pre dve strany, kde je dôležité počuť a pochopiť toho druhého. Nemusíme s ním rovno súhlasiť. Len mu dajme šancu. Šancu povedať to jeho prečo.
