Zvykla som si. Zvykla som si na rôzne prejavy, od pľuvancov po milý úsmev. Dá sa na to zvyknúť, hoci je to v škále od najnepríjemnejšie po veľmi príjemné.
Pred nedávnom som si vypočula rozhovor dvoch deväťročných detí, ktoré ma videli sedieť za počítačom. Jedno dieťa hovorilo druhému, že mníška sedí za počítačom. Ten chlapec sa však ohradil a povedal mu, že to nemôže byť mníška, keď je to jeho susedka a ešte s ním hráva aj futbal. Nevedeli sa dohodnúť. Nakoniec ten druhý chlapec povedal: "No, môže byť mníška, ale aj tak je super". Táto veta bola pre mňa veľkým vyznamenaním.
Pre dospelých uvádzam taký nepodstatný rozdiel, že rehoľná sestra (niekto ako ja) žije v kláštore, ale pracuje a žije medzi ľuďmi. Mníška je klauzúrna sestra. Čiže žije len a len v uzatvorenom kláštore, kde sa venuje len modlitbe, štúdiu a ručným prácam. Takéto máme na Slovensku len dva kráštory - v Košiciach a v Kežmarku. A pre zaujímavosť...kapacity týchto kláštorov nestačia. Je čoraz väčší "dopyt" po takomto uzatvorenom živote. Žeby rana súčasnému materialistickému spôsobu života?
