Je to môj postrech, môj názor. Skutočnosť, ktorá mňa zasiahla a možno aj môže vysvetliť jeden z mojich predchádzajúcich blogov.
Rodičia pri zápise do prvej triedy sa rozhodnú za svoje dieťa, že ho chcú prihlásiť na etickú alebo náboženskú výchovu. Nevadí mi, ak rodičia povedia, že ho v náboženstve vedia vychovať a tak ho prihlásia na etiku. Nevadí mi, ak úplne neveriaci rodičia prihlásia dieťa na náboženstvo, často s poznámkou - keď sa už nikoho nebojí, nech sa aspoň Pána Boha bojíí. (Uff, toto musím často predýchať a porozprávať s rodičmi.) Keď rodičia prihlasujú svoje deti, často sa pýtam, prečo svoje dieťa prihlásili na tento predmet. Odpovedajú mi, že to robia pre starú mamu; preto, aby dieťa malo za sebou všetky sviatosti (folkór); nech sa dieťa dozvie niečo aj z iného svetonázoru.
Do rúk teda dostávam od septembra množstvo detí, ktoré o Pánu Bohu ani nepočuli alebo je Pán Boh pre nich strašiak, ktorého sa musia báť. A tak s nimi pracujem. Zdravíme sa ahoj a hráme sa na naháňačku. Ak im poviem, aby sa pri hre nehádali, aby sa slušne pozdravili ľuďom, aby nepoužívali škaredé slová, vlastne suplujem rodičov a k samotnému predmetu svojho odboru sa ani nedostanem. To končí niekde pri pesničke tzv. ukazovačke.
Takto prejdeme až k tretej triede. Deti už poznajú základné modlitby. Poznajú niektoré časti z Biblie a začínajú sa pripravovať k prijatiu ďalšej sviatosti. (Sviatosť - znak, ktorý poukazuje vonkajškom, čo sa deje vo vnútri) Opäť sa pýtam rodičov, či naozaj chcú, aby ich dieťa prijalo túto sviatosť. Prijatie milosti je totiž zviazané aj s istou dávkou zodpovednosti. A opäť dostávam tie isté odpovede. Samozrejme, že chceme, aby dieťa pristúpilo k sviatosti, my síce s manželom do kostola nechodíme, ale človek nikdy nevie. Jasné, nech dieťa ide, potom pôjde na birmovku a má pokoj. Znovu sa snažím vysvetľovať. Hovoriť pravdu o zodpovednosti, o sľuboch, ktoré budú pre ich deti ťarchou, ak rodičia im nebudú vzorom. Tvrdohlavo stoja na svojom argumente a hnevajú sa, ak poviem, že niektoré dieťa nie je pripravené (z rôznych dôvodov) na prijatie sviatosti. Často sa stretávam s nadávkami rodičov, aká je Cirkev zlá, aká krutá voči ich dieťaťu. Ale osobný príklad rodičov chýba, chýba vlastná náboženská skúsenosť.
A potom stretávam dospelých ľudí, ktorí mi hovoria...ja som to nechcel, to moji rodičia, to Cirkev. Nečudujem sa im, ale o pár mesiacov zopakujú správanie svojich rodičov a prinesú dieťa na krst. Lebo sa to patrí. A opäť sa opakuje kolobeh.
Viem, že milosť Božia robí svoje. Áno, videla som rodiny, ktoré cez svoje deti prijali kresťanstvo. Učila som dieťa, ktoré priviedlo ku krstu svojich nepokrstených rodičov. Mám z takýchto rodín úprimnú radosť. Ale už pred mnohými rokmi jeden svätý povedal, že milosť stavia na prirodzenosti. Myslím, že mal pravdu. Nechcime milosť od Boha, ak sme jej nepostavili základy.
