Lenže, to je iba také povrchné videnie vonkajška. Mestečko v blízkosti Pyrenejí, neveľké, za 158 rokov po zjavení aj veľmi skomerciované. Nájdete v ňom všetko - biedu a utrpenie, rieku aj hrad, turizmus i bežný život, hĺbku modlitby i ľudskú zvedavosť. Dôležité je, ktorú nitku života tohoto mestečka chytíte do rúk a budete za ňou kráčať.
Nebola som v Lurdoch prvýkrát. Už som tam bola viackrát. Vždy ma oslovili niečím iným. Tentokrát som sa nechala viesť niťou ticha.
Lurdy v júni zažili povodeň. Miesta, ktoré ročne navštívi tisíce pútnikov, boli pod vodou. V auguste by ste však márne pátrali po zbytkoch tejto povodne. Pripomínali ju len fotografie vedúce k jaskyni zjavenia. A ešte pár stromov zachytených v rieke. Napriek povodni a obmedzeniam, ktoré si vyžiadala, pútnické mestečko bežalo svojim zvyčajným pútnickým životom ďalej. Procesie, sväté omše, sprievody, modlitby a chorí. Množstvo chorých z celého sveta.
Asi mi už vadilo ľudské rozprávane a tak som sa často stratila (v rámci možností, keď som si to mohla dovoliť) a chodivevala som po stopách ticha v tomto meste. Jedným z takýchto miest bola kaplnka sv. Jána Vianneyho. Je to nenápadná kaplnka na začiatku krížovej cesty, kde sa stále spovedá. Napriek množstvu ľudí vládne v nej ticho a pokoj. Vačšina kajúcnikov sa po spovedi vyberie práve na krížovú cestu. Pre mňa to bol obraz pokánia. Nielen sa vyspovedať, ale prijať aj cestu pokánia a prejsť po nej. V tejto kaplnke mi na myseľ prišla melódia a slová Mullerovej piesne - Jenom klid, mír a pokora...
Ďalším miestom, kde mi bolo dobre, boli kúpele. No...teraz to je ťažké vysvetliť. Kúpele v Lurdoch nie sú tradičné kúpele, ale je to miesto, kde sa berie voda z prameňa a kde sa počas modlitby lekári a zdravotné sestry (dobrovoľníci) skláňajú ku chorým a kúpu ich v tej vode. V tomto mieste je práve silná koncentrácia modlitby. všimla som si jedného starého pána, bol to Talian. Vždy ráno o pol deviatej prichádzal na toto miesto a začal sa tam modliť v taliančine ruženec, keď videl, že mu nik neodpovedá, tak sa modlil v latinčine. A takto tam trávil deň do večera do pol piatej. Pridala som sa. Modlitba v tej chvíli bola pre mňa služba chorým, ktorým nedokážem pomôcť iným spôsobom. A tak sme striedali slovenčinu s taliančinou a latinčinou. Raz bola aj japončina. A to bolo veľmi milé, lebo všetci Japonci, ktorí čakali na kúpeľ, začali plakať. Boli to pre mňa tri krásne dni.
Hrad - hrady sú mojou slabou stránkou, alebo lepšie povedané, sú mojou silnou stránkou. Na Slovensku je len pár, na ktorých som nebola (a to myslím aj zrúcaniny). Ale tento Lurdský mi pripomína veľmi Starú Ľubovňu. Pri službe chorým však som si nikdy nenašla čas ísť tento hrad navštíviť. Čo sa týka expozície je veľmi podobná Oravskému hradu. Večer som však mala čas ísť ku hradu a pozerať na mesto z výšky. Mesto vtedy akurát zaspávalo a zatváralo svoje neónové viečka. Ticho a pokoj sa zarezávalo do duše a mne ostávala na perách len modlitba.
A ešte okrem ticha som v tomto meste, kde sa nebo dotklo zeme, našla niečo výnimočné. Ľudí. Úžasných, originálnych, vzácnych, charakterných, milých, chorých, oduševnených, žehnajúcich, usmievavých, trpiacich, modliacich sa, obetavých. Bolo ich tam tisíce. A medzi nimi hŕstka - 594 Slovákov, ktorí sa nestratili, ale ukázali svoju vieru, nádej a lásku všetkým, ktorí boli ochotní sa dívať a vidieť to, čo sa kúpiť nedá.
Ďakujem všetkým účastníkom 13. púte Rodiny Nepoškvrnenej za svedectvo viery.
