Martin si ma našiel na začiatku školského roka. Sedela som v počítačovej miestnosti a písala. (Nespomínam si čo, ale asi to bol nejaký blog.) Oslovil ma a začal na mňa hovoriť. Samozrejme, svojou materčinou - teda po spišsky. Viem, že som mu nerozumela a tak som písala ďalej a zároveň sa dívala na neho. To ho ohromilo. Pozerala som na neho a zároveň písala. Hneď to začal všetkým rozprávať.
A tak ma postupne Martin učil spišské výrazy a ja jeho nejaké to spisovné slovo. Samozrejme, že som ho naučila aj po liptovsky. Nech sa chlapec vo svete nestratí. :-)
V piatok končíme vyučovanie rovnakou hodinou. Martin si zvykol odprevádzať ma domov. Vždy si pri tom niečo porozprávame. Buď to ako sme prežili týždeň, čo nové v škole, vo farnosti. Občas Martina podoberám s dievčatami. Vtedy sa začne červenať a rýchlo prechádza na inú tému. Vtedy vždy hovorí svojím dialektom. Ale smola, už som si na túto reč zvykla a tak mu rozumiem.
Posledný týždeň, keď sme išli zo školy bol na pešej zóne stánok s medovníkovými srdiečkami. Neodpustila som si poznámku, že by Martin mohol nejaké to srdce kúpiť pre Agnes (Zuzanu, Pavlu, .... veď to je jedno, vedel, že ho podpichujem.) Večer som už nešla na svätú omšu, lebo som bola ráno a v ten deň som bola aj veľmi unavená. Po sv. omši Martin zazvonil na kláštorné dvere a vytiahol z vrecka medovníkové srdce s nápisom - Mám ťa rád. Usmiala som sa. Chvíľu sme požartovali, že ako komu to mám odovzdať. Martin sa len zasmial: To je pre vás.
Keď odišiel, zaniesla som srdiečko do svojej izby a zavesila na stenu. Byť učiteľom neznamená len učiť, ale aj mať rád. Ráno, keď vstávam, vždy sa pozriem na medovníkové srdce. Viem, že do školy musím ísť s láskou, veľkou láskou. Nie preto, aby si ma deti obľúbili, ale preto, aby sa oni samé naučili milovať srdcom.
