A tak sa stalo, že raz večer prišli za mnou, či by som ich neodviezla na futbalový turnaj miništrantov do dedinky vzdialenej asi 35 km. Porozmýšľala som. V programe som nemala nič iné a ak si hovorím, že v tej dedinke som ešte nebola. V rámci hesla: "Poznaj svoju vlasť!" som sa rozhodla, že ich odviesť pôjdem.
Ráno som zistila, že miništranti sú poriadni chlapi. Z deviatich len dvaja boli v rovnakej výške ako ja. Ostatní boli určite aspoň o hlavu vyšší. Ďakovali mi, že som to zobrala a išla ich odviesť. Boli vraj za mnohými, ale všetci ich odmietli alebo mali nejaké iné povinnosti.
Po príchode na miesto, kde sa hral turnaj sme zistili, že už je rozlosované. Prišlo 16 družstiev. Väčšina družstiev so svojimi kaplánmi. Cítila som sa dosť trapne medzi 160 chlapcami (takmer chlapmi). Samozrejme, tí moji mi situáciu vôbec neuľahčili. S poznámkami: "Berte halovky a hrajte s nami!" sa mi trochu posmievali. Nie som človek, ktorý sa na takéto poznámky urazí a ak som začala robiť nehrajúceho kapitána. Najstarší z miništrantov, pri pohľade na súperov, začal strácať dych. Tvrdil, že už v základnej skupine vypadnú, neveril sebe ani svojmu tímu.
A tak sme volili taktiku. Veľmi tomu nerozumiem, ale športové prenosy poznám a tak som si dovolila mať aj ja poznámky o taktike a o tom ako sa hrá. Chlapci sa usmievali a zjavne si mysleli svoje.
Ešte v priebehu prvého zápasu som musela odísť. Aj ja som mala svoje povinnosti. dohodli sme sa z jedným kňazom, že "mojich" chlapcov privezie. A tak som sa venovala tomu, čo som mala rozbehnuté. Chalani nezabudli po každom zápase zavolať ako dopadli. Pomaličky postupovali k finále.
Po zápase boli smutní. Skončili na druhom mieste. Volali mi, že sa ešte večer stretneme. A ak som pred nimi urobila hlbokú poklonu a poďakovala sa im za dobrý výkon. Zaslúžili si to. V tom prekvapili oni mňa. Hoci turnaj hrali iba deviati, vypýtali o jednu medailu naviac. Pri večernom stretnutí mi ju slávnostne odovzdali. Ďakovali - za povzbudenie i za odvoz.
V ten večer som mala pocit, že im rozumiem. Ostala som chvíľu s nimi a počúvala ich. A oni rozprávali. Nie ako svojmu nadriadenému či staršiemu človeku, ale ako staršiemu kamarátovi/kamaráke.
Ďakujem, chalani. A nielen za medailu.
