Už prvé hodiny dávali tušiť, že hoci mám za sebou 11 rokov učiteľskej praxe, budem musieť zmeniť štýl výučby. Priznám sa, prvé hodiny boli šokom. Nevedela som čo robiť a ako robiť. Apači boli proste iní a ja som si skutočne prapadala ako nejaký greenhorn na Divokom západe.
Postupne sme si nachádzali k sebe cestu. Pozdrav, úsmev, ale aj prísny výraz a pravidlá hry, ktoré nesmel nik porušiť.
Po mesiaci (aj keď je to krátky čas) nastal zlom. Hovorili sme o Ježišovom narodení. A tak som nevedela, či môžem, ale srdce navrávalo, že to bude možné. Hovorila som im o Ježišovom narodení ako o zrodení významného Dieťaťa, ktoré sa narodilo akoby uprostred rómskej osady. Niektoré deti plakali, iné zvážneli. Pomodlili sme sa spoločne ešte čiastku ruženca. V triede bolo ticho a posvätne.
Keď skončilo vyučovanie, rozplakala som sa ja. Apači mi dali lekciu z jednoduchosti, ktorá rastie v ich srdciach. Tak ako betlehemskí pastieri objavili Dieťa a prišli sa mu pokloniť, tak isto aj tieto rómske deti správu o narodení prijali do hĺbky svojich sŕdc.
Hm. Vianoce v októbri.
