Sme v EÚ. A tak som si myslela, ze kontrola na slovensko-rakúskych hraniciach odpadne. Prekvapenie prvé: Neodpadla. A tak sa 547 putujúcich ľudí, zväčša chorých, podrobilo aj takejto nevyhnutnosti. Vypravený vlak z Košíc do Lúrd išiel takmer dva dni. Neboli to dlhé dni. Boli to dni spoznávania, prvých kontaktov. Chorí, železničiari, rehoľné sestry, kňazi, dobrovoľníci. Malinká vzorka Slovákov, ktorá prechádzala Slovenskom, Rakúskom, Talianskom a Francúzskom; a tvorila pri tom spoločenstvo.
A tak sme prišli do Lúrd. Neviem, či niekto očakával fyzický zázrak. Ale už len to, že sme túto cestu prekonali, mnohí pokladali za zázrak. Naša výprava sa rozdelila na niekoľko častí. Tí najmenej pohybliví sa ubytovali v nemocnici a ostatní sme putovali do najbližších hotelov, aby sme boli chorým čo najbližšie.
A potom to prišlo. Päť dní, dní naplnených službou, úsmevom, dobrou náladou, spolupatričnosťou, láskou a hlavne vierou. Nebola to viera v zázrak, ale viera v Boha, ktorá uzdravovala ľudské srdcia. Preto nám tam mnohým tiekli slzy. Od dojatia. Keď sme videli usmievajúceho sa vozičkára; matku s chorým dieťaťom, ktorá bola úplne pokojná; babičku o barlách, ktorá nikdy nebola ďalej od svojho humna a teraz sa jej prihováral sám biskup a podával jej ruku. Slzy padali a očisťovali. Nie telá, ale duše - chorých i zdravých, zasvätených i laikov, manželov i slobodných.
Chorí sa vrátili chorí, ale s nádejou, že aj na nich sa myslí. Zdraví sa vrátili obohatení. Mnohí povedali: Pôjdeme ešte raz. Nie, nevideli sme zázrak. My sme ten zázrak zažili.
