Niekedy ma to hnevá... Idem ku škole a deti, ktoré majú jednu prístupovú cestu ku škole si musia dávať pozor, aby ich nezrazilo auto, lebo nemajú chodníky.
Idem na nákup a poteším sa veľkej zľave. Ale nepoteší ma zistenie, že tento obchod bude zrušený, lebo nám vznikne už miliónty čínsky obchod plný brakového lacného prádla na jedno použitie.
A niekedy ma to už nehnevá, len pociťujem ľútosť. Prestávam rozumieť ľuďom. Nie, nemám problém so vzťahmi. V slovenskom meste pociťujem cudzotu - čínske obchody, rómska menšina (ktorá sa postupne stáva väčšinou), poľskí priekupníci a ľudia hovoriaci dialektom. Vážne prestávam rozumieť a začínam sa zamýšľať, či má vlastne moja rodná reč v mojej rodnej krajine ešte nejakú perspektívu. Či už nenastal čas, aby som sa začala učiť trebárs po čínsky, aby som nemala problém, keď si pôjdem niečo kúpiť.
Žijem v jednom obyčajnom meste. Žijem medzi obyčajnými ľuďmi, ktorí majú svoje radosti a starosti. Chcem jednoducho žiť v krajine, ktorú poznám a kde sa hovorí rečou, ktorú ma naučila moja mama.
