Zvýšena teplota a lieky na nočnom stolíku. Chodci za oknom a samota v izbe. Človek sa cíti sám. Obyxčajná chrípka. Úplne obyčajná... Asi pre väčšinu ľudí zlo, ktoré prišlo a prekazilo všetky plány. Ako na potvoru v tento deň nezazvoní ani telefón a v televízii nebeží žiady poriadny film. Samota a akási príchuť bezvýznamnosti sa vkráda do mysle.
Človek dnešnej doby sa bojí samoty. Neviem prečo. Ticho a samota sú hladinou, pod ktorú nerád vchádza. Rýchlo zapnúť rádio, aby tu bol aspoň nejakú zvuk. V tichu sú myšlienky akési čerstvejšie a ľahšie čitateľnejšie. Človek vidí do seba. Možno toho sa bojí.
Taká obyčajná choroba je vlastne požehnaním. Na chvíľu sa zastaví svet. A v tom zastavení sa človek môže pozrieť do zrkadla vlastnej duše, vlastného ja. Ľahšie sa stavia rebríček životných priorít. Lebo život je vecou priorít. A občas tomu pomôže obyčajná chrípka.
