Viem, čo znamená v zdravotníctve oddelenie Jednotky intenzívnej starostlivosti. Tomu rozumiem. Takmer každý človek prišiel s týmto oddelením nejakým spôsobom do kontaktu. Nič príjemné. Rozumiem, že lekári tam nepúšťajú žiadnych návštevníkov, lebo to môže spôsobiť zhoršenie zdravotného stavu pacienta.
Ak však pacient je pri vedomí a príde za ním návšteva, rozhoduje lekár o tom, či tam niekoho pustí alebo nie. Aj tomu rozumiem.
Nerozumiem však jednej záležitosti. Možno len lekári by mi vedeli dať zodpovedné vysvetlenie. Ak je pacient pri vedomí, žiada si kňaza a ten kňaz príde, aké právo má lekár toho kňaza za pacientom nepustiť?
Nebuďme teraz zbytočne rozdelení. Ak by si ten pacient žiadal, aby mu pri posteli čítali, ja neviem, Leninove spisy a mal by na to oprávnený dôvod, nevidím problém, prečo by mu to malo byť odmietnuté. Ak však pacient žiada kňaza, ak to odmietnuté je.
Nechcem vyvolať zbytočné reakcie. Viem, čo je "intenzívka." A tiež viem, aké stavy sa tam nachádzajú. Nechápem však rozhodnutiu lekára, ak nedovolí, aby po žiadosti pacienta prišiel k jeho lôžku kňaz.
Tento prípad skončil pre pacienta dobre. Okrem službu konajúceho lekára a sestry, tam prišla ešte jedna zdravotná sestra a pomohla kňazovi dostať sa ku chorému.
Stále však nerozumiem. Teraz nehovorím len o katolíckom vierovyznaní, ale o akomkoľvek. Ak by pacient z akejkoľvek denominácie, alebo aj neveriaci chcel pri lôžku človeka, ktorý by mu hovoril o živote po smrti, má vôbec lekár, nech je akéhokoľvek vyznania (alebo bez vyznania), vôbec právo niečo takéto zakázať?
