Práve čítam slohy mojich piatakov. Starí rodičia žijú v Amerike. Mojich starých rodičov som videl prvý raz, keď som mal sedem rokov. Atď. To nie je také bolestné. Starí rodičia sú až druhí v poradí.
Horšie je to s inštitúciou rodič. Moja mama na mňa nestačí. Otca som nevidel už pár mesiacov. Otca som nevidel od troch rokov (dieťa ma desať). Je nás doma päť detí, otec je v Rakúsku a mama má frajera...staráme sa o seba ako príde, veď peniaze mame.
Rozhovor s manželkami, ktorým ja hovorím moderné vdovy vyznieva ešte horšie. Manžel je v Amerike už šesť rokov, deti v puberte som vychovala sama, mesačne nám pošle 12 000 Sk, vraj nám to má stačiť. Má priateľku v zahraničí, domov sa vrátiť nechce, o rozvode nerozmýšľa, vyhovuje mu taký štýl života. Nevládzem, doma päť detí, manžel v Nemecku, príde skontroluje ma, či je všetko ako má byť, vykričí sa na deti a ide naspäť. Ak nebude všetko ako si predstavuje, nebude nám posielať peniaze, veď aj tak míňame na zbytočnosti (podľa neho).
Toto nie sú ojedinelé prípady. Toto je takmer jedna tretina obyvateľstva na východnom Slovensku. Nevychovanosť, grobianstvo, absencia otcovstva. Čo je lepšie? Mať manžela v zahraničí, nevychované (alebo ťažko vychovávateľné) deti a dostatok peňazí alebo žiť v skromnosti, ale celá rodina pohromade.
