V našom veľkom kláštore to nie je nič neobvyklé. Keď sestry dosahujú vek viac ako 80 rokov, je asi normálne, že zomierajú. A tak som sa raz ocitla pri lôžku sestry, ktorá sa lúčila so svetom.
V mysli mi prebehlo, čo všetko som s tou sestrou prežila. Ako som ju prvýkrát vnímala, ako na mňa svojou lámanou maďarskou slovenčinou prehovorila. Ešte pred pár dňami som ju videla, že ju viezli na vozíčku a milo sa usmievala na všetkých. Dnes leží v posteli... Ráno dostala ešte porážku a stav sa veľmi zhoršoval. Všetci sme o tom vedeli. Prichádzali sestry, ktoré sa nahlas modlili. Iné iba ticho stáli v izbe.
Ja som nabrala odvahu až večer. Prišla som k posteli a počula strašné chrčanie. Pozrela som sa na zdravotníčku, ktorá tam stála a povedala mi, že toto je normálne. V tichosti som pristúpila bližšie a zobrala som sestričku za ruku. Nereagovala. Neskôr sa jemne otočila. Už ma nespoznávala, ale pozerala na mňa a ja na ňu. Nevedela som, či sa môžem modliť hlasne a tak som do voľnej ruky chytila ruženec a prosila za šťastnú hodinu smrti.
Musela som odcestovať. Neviem aký stav prežíva tá sestrička a vlastne v tomto čase ani neviem, či je medzi živými. Ale bolo to povzbudzujúce. Tesne pred odchodom som vstúpila v tichosti do izby, kde vládlo posvätné ticho. Pán je blízko. Korešpondovalo mi to s príchodom Vianoc - Pán je blízko, poďme, pokloňme sa mu. V tichu som sa poklonila pred Darcom života a smrti. Dnes som odhalila ďalšie tajomstvo krásy života.
