Hovorí sa, že sú veci medzi nebom a zemou. A je to tak. Rozhodnúť sa urobiť zásadný krok v živote nie je jednoduchá záležitosť. Mala som sladkých osemnásť a rozhodovala som sa. V tomto rozhodovaní človek nebol sám. Bol so mnou Boh, ktorý ma viedol. Viedol ma cez mnohých ľudí, rôzne názory. Vypočula som si rôzne ponaučenia, ale vnímala som aj ľudí, ktorí o mojom rozhodovaní vôbec netušili. Čakala som na ich odpovede, pýtala som sa ako ma vnímajú. Ich odpovede ma viedli ako nitka bludiskom.
Ak si niekto myslí, že sklamanie v láske sa odzrkadlí vstupom do kláštora, tak je na veľkom omyle. Dokonca tento dôvod je prekážkou vstupu do rehole. Samozrejme, že prechod z normálneho chodu života do života kláštorného bol takým malým šokom, ale pre mňa príjemným. Bolo mi ľahké zvyknúť si na toto prostredie a aj to bola odpoveď, či je rehoľný život mojou cestou života.
A tak na otázku, prečo som mníška, odpovedám dosť stroho a jednoducho. Lebo... Lebo si vážim ľudí okolo seba a tak im chcem takouto formou pomôcť. A rada sa za ľudí modlím. Nik ani netuší koľko ľudí denne povie: Sestrička, pomodlite sa za mňa. A tak dávam, to čo mám. Priehrštím sypem na ľudí modlitby, ktoré odo mňa žiadajú. Nechcem od nich nič. Stačí mi keď sa usmejú. Viem, že vtedy su šťastní. A keď je človek šťastný, usmieva sa aj sám Boh.
