Poznala som ju ešte ako stredoškoláčku. Kde bola ona, tam to žilo. Vedela napodobniť všetkých profesorov, bola za každú hlúposť. Hrávala na gitare a perfektne spievala. Neskôr sa odmlčala. Začala robiť a bola dosť šikovná.
Stretli sme sa po určitom čase. Chcela hovoriť a naznačovala kadejaké veci, ale nič konkrétne. Asi po treťom stretnutí to z nej vyletelo: "Sťahujem sa k priateľke." Zvedavo pozorovala moju reakciu. Čakala asi všetko. Nepovedala som nič. A tak rozprávala ďalej. O všetkých možných krízach v živote, o svojej nemožnej postave, o nedocenení... Nič podstatné a predsa pre ňu strašne dôležité. Až tak dôležité, že si na všetky rany na duši našla priateľku. A teraz sa ku nej sťahuje. "Už sme spolu štyri mesiace."
Neodsudzujem ju. Nemam prečo. Len sa čudujem. Toto dievča zažilo emocionálny skrat a teraz nosí nálepku lesba. Viem, že o pár mesiacov vytriezvie. Len sa bojím, či si ešte viac neporaní už aj tak ubolenú dušu. Ja na ňu myslím a keď príde, spokojne s ňou budem opäť debatovať. Keď sa ma opýtala, čo si o nej teraz myslím, odpovedala som jej: "To čo aj pred tým. Si skvelá baba so skvelou budúcnosťou. Len občas sa zbytočne trápiš."
