Keď som sa dozvedela, že zomrel ďaleko od vlasti, práve som zbierala jablká pod stromom. Bolo mi do plaču a zároveň som vedela, že bol veľmi unavený na to, aby ďalej mohol žiť.
Sadli sme si pod strom a s úsmevom sme spomínali na tie chvíle, keď Jožko bol medzi nami. Bol ako staré ošúchané topánky. Nevyzeral dobre, ale človek sa s nim dobre cítil. Miloval zemiaky na kyslo a bol frajer do počítačov. Hoci tvrdil, že to vymýva mozgy mladej generácii, rád naučil každého robiť na počítači, kto ho o to poprosil.
Jeho výzor bezdomovca vzbudzoval voči nemu nedôveru, ale koho si získal, ten sa ho vedel zastať všade a pred všetkými.
Neviem, kde sa to naučil, ale vedel opraviť aj hodiny, ktoré pamätali aj Franz Jozefa. Okrem neho to nevedel nik, ani vyučení hodinári.
Keď som sa dozvedela, že ide do Ruska na misie, bolo mi za ním smutno, ale vedela som, že to je jeho cesta. Po piatich rokoch tam zomrel od vyčerpania. Nevadí. Teraz sa za nás prihovára v nebi. A kto vie, ako teraz sa pozerá na nás, čo sedávame pod jabloňou a dlho na neho myslíme. Asi sa klasicky usmieva.
