Pači sa mi zbierka, keď ľudia podporia dobrú vec, ale nie je to len o pýtaní, ale aj o dávaní. Už minulý týždeň sme v našej kláštornej kuchyni piekli medovníky. Cítila som sa ako na Vianoce a bolo mi veľmi dobre. Pri srdci hriala, nielen od rozhorúčenej rúry,radosť a únava.
Piekli sme s puberťákmi. To je tá hlučná skupina mladých, ktorí keď sa zapália, tak sú vyborní a tá hlučnosť akosi prestane vadiť. Vaľkali sme cesto, vykrajovali srdiečka. Cítila som, že detská dávajú do medovníkov aj kúsok vlastného srdca. Ešte sme čakali na kňaza, ktorý mal prísť pozrieť ako robíme. Ľudka zaspala :-)
Dnes po týždni sme sa dohodli, že budeme srdiečka baliť. V miestnosti, kde píšem, šuští celofán. Popravde, ani ho poriadne nepočuť, milí puberťáci sú takí hluční, že my, dospelí, sme sa k slovu ešte ani nedostali. Ale majú už zabalené asi 300 kusov.
Mám rada múdre zbierky. Zbierky, kde sa dáva srdce. Kde nejde o peniaze, ale o dar. Vianoce voňajú medovníkmi. Ale čím vonia dobro nezištnej lásky? Možno pubertálnymi rečami. Ale to je jedno. Dôležité je naučiť ich dávať vlastné srdce a baliť ho do celofánu, kde je prilepené slovo: "Ďakujem!"
